Tlučková, Kňažko ani Vášáryová to nevytrhnú

Herci z Bratislavy nehrajú v Poprade každý deň. Tešila som sa na pani herečku Milku Vášáryovú, na pána Kňažka, na pána Lasicu a na hlboký kultúrny zážitok. Veľmi ma ani nezaujímalo, akú hru budú hrať.( Wiliam Douglas Home : Rybárik Kráľovský). Hlavne, že prídu a zahrajú. A zahrali. Bol to herecký koncert, aj som sa zasmiala, aj som sa zabavila, aj sme dali celé hľadisko standing ovation. Ale ostalo mi smutno na srdci. A aj mi bolo ľúto pani Vášáryovej, že ona, taká skvelá a kvalitná herečka a musí hrať takúto hru. Hru bez hlbšej myšlienky, bez zápletiek a v podstate bez dramatického konfliktu. Plnú situačného humoru, gagov a narážok so sexuálnym podtónom. Ja som sa vlastne tak trochu hanbila. Za to, že toto našich skvelých hercov nútime robiť. Vraj si to žiada trh. Trh, ten beztvarý, neviditeľný živočích s nízkym IQ a ešte nižším sebavedomím. Trh, ktorý zožerie všetko, čo sa mu ponúkne a ktorý sa neodváži namietať, či by nemohol byť kŕmený aj niečím kvalitnejším.

O pár týždňov bolo v ponuke divadelné predstavenie opäť. (Noel Coward: Rozmarný duch). Už som ani nechcela ísť. Tušila som, že to bude to isté len v bledomodrom. A bolo. Skvelá Zuzana Tlučková a slabo napísaná hra. A vďační tlieskajúci diváci. Vychádzajúc som počúvala, čo hovoria na predstavenie ľudia. Páčilo sa. Zabavili sa, veď len o to išlo. Všetci máme tvrdej reality dosť. Chceme sa smiať a zabávať, ale napriek tomu si myslím, že humor sa dá prepašovať aj do kvalitnejších a obsažnejších diel. Máme na Slovensku skvelých hercov, o tom niet pochýb, ale keď nebudú mať čo hrať, tak to svojím umením nevytrhnú. 

Keď sa niekedy vraciam zo služobky, zastavím sa v MacDrive na hamburger, aby som rýchlo zahnala hlad. Ale niekedy sa neponáhľam, mám chuť dať si lahôdku, napríklad morské ryby, jesť ich pomaly, tešiť sa, že som v peknej reštaurácii, kde hrá príjemná hudba a kde je krásne prestreté. Išla som do divadla na lahôdku a dostala som hamburger. 

Zjedla som ho, ale zostal vo mne pocit, že aj umenie sa devalvuje. A z toho je mi smutno. 

                                                             Moje stretnutie s Petrom Krištúfkom

Prišiel vlakom. Usmiaty, s knihami pod pazuchou.

Besedy so spisovateľmi nebývajú natrieskané, ale na túto prišlo veľa ľudí. Bála som sa, ako náš literárny večer dopadne. Mala som prečítané všetky Petrove knihy, pripravené otázky. Moje obavy boli zbytočné. Svojím hlbokým zvučným hlasom rozvibroval vzduch v miestnosti. Čítal úryvok svojej knihy a jeho prejav bol úžasný, charizmatický, šarmantný. Áno! Takto to má vyzerať, takto má spisovateľ prezentovať svoju tvorbu. Netušila som, že ho už nikdy viac nebudem môcť pozvať na besedu, že sa vidíme prvýkrát a naposledy.

Že ďalšie svoje knihy už nestihne napísať a naplánované projekty, o ktorých tak nadšene hovoril, už nebude môcť zrealizovať. Stihli sme si potykať, zasmiať sa nad úskaliami prozaickej tvorby, podebatovať o ilustráciách a dizajne kníh, ktoré sú také dôležité a v jeho prípade do detailov premyslené. Nezištne rozdával rady, odpovedal na každú otázku, niekoľko ráz rozosmial auditórium svojimi odpoveďami.

Talentovaný, múdry, láskavý človek.

V pondelok 23.4.2018 bol v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste.

Je mi smutno na duši.

Moja šesťročná neter sa nedávno spýtala, či sú na druhom svete vyhradené cesty, označené hranice alebo aspoň nejaké navigácie. Bála sa, že inak nebude vedieť nájsť svoje príbuzné duše.

Dúfam, že všetky príbuzné duše sa tam raz nájdu a dokončia svoje rozhovory.

Alebo sa na seba pri stretnutí len usmejú a zakývajú si...

                                                               Noc literatúry so Zuzanou Vačkovou

V polovici mája sa v našom meste vždy koná Noc literatúry. Plagáty visia všade už celé týždne. Minulý rok prišla na podujatie len hŕstka miestnych nadšencov, ľudia z Popradského literárneho klubu, známi a priatelia usporiadateľov.

Tento rok to bolo inak. Známa slovenská herečka Zuzana Vačková prijala pozvanie a pricestovala do Popradu podporiť toto krásne podujatie. Účasť na podujatí bola oveľa vyššia. Zuzana Vačková spolu s popradskými hercami Michalom Novákom a Dušanom Kubáňom precítene a profesionálne prečítali svoje úryvky.

Väčšinu publika tvorili mladí ľudia. Hladní po informáciách, zvedaví, veselí. Tešili sa, ak vyhrali knižku v tombole.

Čítali sa rôzne úryvky rôznych autorov - Tavaresova Štvrť, Judáš od Amosa Oza, ale aj slovenský autor Ondrej Štefánik a krátky príbeh z jeho oceňovanej knihy Som Paula. Každému sa páčila iná z kníh, počas presunu zo stanoviska na stanovisko si navzájom porovnávali dojmy, hádali sa, polemizovali, preli sa, či kvalitnejšie píše spisovateľ z Izraela, Slovenska alebo z Portugalska.

Mala som pocit, že je jedno, koľko máte rokov, je jedno, či čítate sci -fi, romantiku alebo detektívky, hlad po príbehoch je v nás všetkých. Drieme v nás ako had, ktorý skočí po koristi, ktorá je naporúdzi. Kniha, film, internet, youtoube alebo sociálne siete....príbehy k nám presakujú zovšadiaľ, stačí byť na príjme a vybrať si. 

Príbehy sú ako dobrý dezert po obede. Urobia nám dobre. 

                                                                              Svetlo v nás

Moja dcéra dnes nechcela ísť so mnou na cintorín. Má štrnásť. Celá ceremónia so zapaľovaním svetielok a nosením kvetov na hroby sa jej zdá čudná. Nechce byť toho súčasťou. Najprv som sa hnevala, potom som vysvetľovala, nakoniec som zmĺkla a nechala ju doma pred telkou.

Moja dcéra má veľké šťastie. Všetci jej blízki, jej mama, otec, súrodenci i starí rodičia sú súčasťou jej života. Jej budúci mŕtvi sú ešte živí.

Tých, ktorých v srdciach oplakávame a na ktorých spomíname, vôbec nepoznala.

Preto je cintorín pre ňu miesto, kam sa chodí len zo zdvorilosti. Nezažila ešte bôľ zo straty niekoho, kto do jej života pevne patril, komu by sa chcela pochváliť alebo zdôveriť a už tu nie je. Nemôže porozumieť, prečo sa na niektorých hroboch rozcitliviem, keď sa v duchu svojím milovaným prihováram a hovorím im slová, ktoré som vtedy, keď ešte žili, nestihla alebo nevedela povedať. Ona to tiež raz zažije. Pochopí, ako rýchlo a nečakane sa ľudia, ktorí sú nám drahí, zrazu vytratia. A my tu ostaneme s nákladom na pleciach, pod ktorého ťarchou padáme a to, čo nám kedysi mnohí pomáhali niesť, už zrazu vláčime sami mlčky a statočne, najlepšie, ako dokážeme a v duchu si hovoríme, či to nebol len sen, či tá kométa s názvom život nepreletela ponad naše hlavy prirýchlo. Veď sme sa ani nestačili nadýchnuť a vychutnať si múdrosť a dobrotu niektorých ľudí a už ich niet.

Svetielka na hroboch blikajú vo všetkých zákutiach našej krajiny a pripomínajú pominuteľnosť žitia. Rada sa dívam na tú záplavu svetiel v noci, všetka tá žiara snáď zapáli v našich vnútrach to, čo by tam nikdy nemalo prestať horieť. Pozriem na oblohu, aj tam blikajú svetielka, hľadia na nás z takej diaľky a ja dúfam, že nás tu strážia...