Najnovšie články na našom blogu

Prečítajte si, čo je nové
 

Moja dcéra dnes nechcela ísť so mnou na cintorín. Celá ceremónia so zapaľovaním svetielok a nosením kvetov na hroby sa jej zdá čudná. Nechce byť toho súčasťou. Najprv som sa hnevala, potom som vysvetľovala, nakoniec som zmĺkla a nechala ju doma pred telkou.

   Tlučková, Kňažko ani Vášáryová to nevytrhnú

Herci z Bratislavy nehrajú v Poprade každý deň. Tešila som sa na pani herečku Milku Vášáryovú, na pána Kňažka, na pána Lasicu a na hlboký kultúrny zážitok. Veľmi ma ani nezaujímalo, akú hru budú hrať.( Wiliam Douglas Home : Rybárik Kráľovský). Hlavne, že prídu a zahrajú. A zahrali. Bol to herecký koncert, aj som sa zasmiala, aj som sa zabavila, aj sme dali celé hľadisko standing ovation. Ale ostalo mi smutno na srdci. A aj mi bolo ľúto pani Vášáryovej, že ona, taká skvelá a kvalitná herečka a musí hrať takúto hru. 


Hru bez hlbšej myšlienky, bez zápletiek a v podstate bez dramatického konfliktu. Plnú situačného humoru, gagov a narážok so sexuálnym podtónom. Ja som sa vlastne tak trochu hanbila. Za to, že toto našich skvelých hercov nútime robiť. Vraj si to žiada trh. Trh, ten beztvarý, neviditeľný živočích s nízkym IQ a ešte nižším sebavedomím. Trh, ktorý zožerie všetko, čo sa mu ponúkne a ktorý sa neodváži namietať, či by nemohol byť kŕmený aj niečím kvalitnejším.

O pár týždňov bolo v ponuke divadelné predstavenie opäť. (Noel Coward: Rozmarný duch). Už som ani nechcela ísť. Tušila som, že to bude to isté len v bledomodrom. A bolo. Skvelá Zuzana Tlučková a slabo napísaná hra. A vďační tlieskajúci diváci. Vychádzajúc som počúvala, čo hovoria na predstavenie ľudia. Páčilo sa. Zabavili sa, veď len o to išlo. Všetci máme tvrdej reality dosť. Chceme sa smiať a zabávať, ale napriek tomu si myslím, že humor sa dá prepašovať aj do kvalitnejších a obsažnejších diel. Máme na Slovensku skvelých hercov, o tom niet pochýb, ale keď nebudú mať čo hrať, tak to svojím umením nevytrhnú. 

Keď sa niekedy vraciam zo služobky, zastavím sa v MacDrive na hamburger, aby som rýchlo zahnala hlad. Ale niekedy sa neponáhľam, mám chuť dať si lahôdku, napríklad morské ryby, jesť ich pomaly, tešiť sa, že som v peknej reštaurácii, kde hrá príjemná hudba a kde je krásne prestreté. Išla som do divadla na lahôdku a dostala som hamburger. 

Zjedla som ho, ale zostal vo mne pocit, že aj umenie sa devalvuje. A z toho je mi smutno. 


                                             Keď bude najhoršie, tak....


Poznali sa celý život, v materskej škôlke sa bili o bábiky, v prvej triede si kradli pastelky, v puberte si závideli prsia. Pomáhali si, hovorili tajomstvá, niekedy si išli na nervy. Ich priateľstvo prešlo všetkým. Keď študovali, neboli už v takom intenzívnom kontakte, písali si listy, videli sa letmo cez prázdniny. Stačila však chvíľa, pár viet a vedeli, že sú stále tie isté, že sa nič nezmenilo a nezmení.

"Máš sa?" Pýtali sa navzájom a odpovede si čítali v očiach. Nikdy si nehovorili frázy.

"A ty? Ako si na tom?" Mysleli jedna na druhú, chránili sa, strážili.

Aj keď sa vydali a založili si rodiny, aj keď mali deti, stále to tam, kdesi hlboko, bolo.

Vedeli byť k sebe kruté a nespravodlivé tak ako ľudia, čo sa poznajú príliš dobre a sú k sebe priveľmi úprimní.

"Mali by ste sa rozviesť, takto sa nedá žiť".

"A vy ste sa nikdy ani nemali vziať, úplne sa navzájom ničíte!"

Vždy sa mohli spoľahnúť, že keď bude najhoršie, urobia pre seba maximum.

Netušili kedy a za akých okolností taká chvíľa nastane, ale boli si isté.

Nakoniec sa ich vzťah ukázal tým najpevnejším a najdlhším putom, aké môže dve ľudské bytosti spájať. Vydržali byť spojené ako siamské dvojčatá neviditeľnými silami a tie im pomohli uniesť všetko. Rozvody, nevery, choroby rodičov a ich odchody, trápenia i úspechy detí aj ich osamostatňovanie.

Teraz boli na konci. Ležali na vedľajších posteliach v jednej nemenovanej nemocnici na nemenovanom oddelení. Kým im tiekli infúzie, smiali sa na spoločných spomienkach.

Vedeli o sebe navzájom všetko. Aj to, že schovávali v zásuvkách svojich nočných stolíkov konské dávky liekov. Rozmýšľali rovnako.

                                                  Život nanečisto 

 

Otvorila svoju šatníkovú skriňu. Bola taká veľká, že do nej celá mohla vojsť. Rozhliadla sa po svojich starých šatách. Na vešiakoch sa vynímali všetky jej minulé životy.

Ružové naivné obdobie, potom biele a žlté, blúzky s kvetmi a volánmi. Kedysi v nich bola neodolateľná. Idealistka s hlavou v oblakoch.


Potom všetky svoje pôvodné a staré ja nahádzala na kopu. Nechcela ich vláčiť zo sebou. Boli by jej na ťarchu.

Vybrala vrecia a plnila ich krásnymi farebnými šatami a kostýmami. Pridala aj topánky, klobúky, šatky a šály. Kedysi si veľmi potrpela na to, aby bola zladená. Na čo to bolo vlastne dobré? - pýtala sa v duchu. Vždy upravená, každý detail na svojom mieste. Dokonalá ako figurína a nešťastná.

Vyprázdnila skoro celý šatník. 

Potom si sadla ku knižnici. Knihy a filmy, to bude ťažšie vytriediť, ale bola rozhodnutá. Vezme si len to najnutnejšie. Bez ktorých kníh, filmov a skladieb sa nezaobíde? Nie je ich zas tak veľa. Už dávno zistila, že dobré umenie je vzácne rovnako ako dobrý priateľ.

Začínala nanovo. S novým mužom, v novom dome, uprostred prírody. Nebude potrebovať veľa vecí. Väčšinou bude chodievať oblečená v teplákoch alebo džínsach a vo vlasoch bude cítiť vôňu vetra.

Chcela mať v živote už len podstatné veci a podstatných ľudí...


                                       Noc literatúry so Zuzanou Vačkovou

V polovici mája sa v našom meste vždy koná Noc literatúry. Plagáty visia všade už celé týždne. Minulý rok prišla na podujatie len hŕstka miestnych nadšencov, ľudia z Popradského literárneho klubu, známi a priatelia usporiadateľov.

Tento rok to bolo inak. Známa slovenská herečka Zuzana Vačková prijala pozvanie a pricestovala do Popradu podporiť toto krásne podujatie. Účasť na podujatí bola oveľa vyššia. Zuzana Vačková spolu s popradskými hercami Michalom Novákom a Dušanom Kubáňom precítene a profesionálne prečítali svoje úryvky.

Väčšinu publika tvorili mladí ľudia. Hladní po informáciách, zvedaví, veselí. Tešili sa, ak vyhrali knižku v tombole.

Čítali sa rôzne úryvky rôznych autorov - Tavaresova Štvrť, Judáš od Amosa Oza, ale aj slovenský autor Ondrej Štefánik a krátky príbeh z jeho oceňovanej knihy Som Paula. Každému sa páčila iná z kníh, počas presunu zo stanoviska na stanovisko si navzájom porovnávali dojmy, hádali sa, polemizovali, preli sa, či kvalitnejšie píše spisovateľ z Izraela, Slovenska alebo z Portugalska.

Mala som pocit, že je jedno, koľko máte rokov, je jedno, či čítate sci -fi, romantiku alebo detektívky, hlad po príbehoch je v nás všetkých. Drieme v nás ako had, ktorý skočí po koristi, ktorá je naporúdzi. Kniha, film, internet, youtoube alebo sociálne siete....príbehy k nám presakujú zovšadiaľ, stačí byť na príjme a vybrať si. 

Príbehy sú ako dobrý dezert po obede. Urobia nám dobre.