Vierka

Niekto chodí na stretávky zo strednej zaspomínať si, niekto sa chce vytiahnuť, a mne sa práve teraz hrozne nechcelo počúvať sprosté povrchné drísty. Spomaľovala som krok, až som skoro zastala. Načo sa tam, dočerta, trepem - na výstavu? Nevideli ma 10 rokov, nemusia ma vidieť ďalej. "Ahoj Vierka" začula som za chrbtom hlas našej triednej. "Vyzeráš úžasne, počkaj ma, pôjdeme spolu". "Čo to máš za farbu vlasov, veď ty si nikdy nebola blondýna" pokračovala a vlastne ma ani nepustila k slovu. Podobne reagovali všetci, híkali, jasali, chválili, všetci boli mojím novým imidžom ohúrení. Baby ale boli horšie. Medzi štyrmi očami mi kládli otázky, či mám vlasy, nechty aj kozy pravé.

Otázky karkulky vlkovi. Vlk sa naštval a zožral ju. Ja som bola na najlepšej ceste kvalitne sa strieskať.

Keď som bola asi pri štvrtom gine s tonikom, napadlo mi, že keď dôjde na mňa rad a bude treba vypotiť niečo o sebe, ja neviem, čo poviem. Teda hlavne na otázku, že ako sa má moja mama. Moju mamu mali na mne moji spolužiaci najradšej. Hrala krásne na gitare, varila nám kávu pred písomkami a na záhradu nosila čerstvo upečené šišky. Každý, kto raz stretol moju mamu, musel ju mať rád. Len otec sa na ňu, ešte tehotnú, vysral. Takže vlastne aj na mňa.

"Jéžiš, musím okamžite vypadnúť" zahlásila som

"Zabudla som v labáku suchý ľad" trepla som úplne prvú vec, čo prišla na perón.

Pri mojom úteku som stratila črievičku ako Popoluška: zabudla som si mobil rovno na barovom pulte, takže sa za mnou hnal krásny rytier Julo a uniesol ma na svoj hrad. Tam ma hýčkal dobrotami a nechcel za to vcelku nič. Iba sex. Ja som mu nedala, on sa naštval, že či som sprostá, že načo som s ním išla, keď nechcem ísť do postele. No proste romantika to bola. Potom sme si pili minerálku s ľadom a mne ho prišlo tak nejak ľúto, že ako sa za mnou hnal a tak som na chvíľu vypadla z roly.

"Vieš, Ďzúlio, to nie je o tom, že by som nechcela teba, ja ...nechcem nikoho, vieš?" pomaly som vytriezvievala.

"Čo si lesba?" vyletelo z neho.

"Nie, krava, že ti tu niečo vôbec vysvetľujem".

"Prepáč" povedal Julo. Aj on vytriezvel.

"Zavezieš ma domov?" spýtala som sa potichu a on prikývol.

Doma som sa spôsobne usmiala na mamu. "Dobre bolo, mami, bavila som sa, mami, páčila som sa úplne všetkým, ale asi najviac Julovi. Možno s ním začnem chodiť, mami". Hovorila som a naprávala jej pri tom vankúše. Sestra na mňa žmurkla a podala mi rozpis liekov. Na chodbe som jej ďakovala ako vždy a dohodla, kedy príde zajtra. Keď mama zaspala, unavene som si dala dole všetky šperky, príčesky, mejkap aj úsmev z tváre. Ďalšie dejstvo zvládnuté. Koľko ich ešte vydržím? Sadla som si do vane a povolila kohútiky. Voda zoslanela.

Prvý komplex som získala ešte v škôlke, lebo som nemala ocka. Nikdy pre mňa neprišiel do škôlky, nikdy mi nekúpil zmrzlinu a vôbec - vlastne nebol. Len mi vraj posielal prachy - že výživné. Ale to musel, tak to sa neráta.

Druhý komplex ma stretol na základke, musela som začať nosiť brýle. A keďže sme s mamou žili od výplaty do výplaty, boli to otrasné popolníky v hnusnom rámisku, ktorý sa po čase zlomil a ja som si ho prelepila lepiacou páskou, aby mi mama nemusela kupovať nový.

Na gympli som v prvom ročníku mala taký stres z fyzikára, že som sa naučila celú učebnicu fyziky naspamäť. Prišiel mi na to a ešte si z toho, debil, robil žarty. Celá trieda si ma zaradila ako bifľu a ja som sa to štyri roky pokúšala neúspešne gumovať.

Do práce som sa neponáhľala, nevedela som, čo poviem doktorke. Bola na mňa naštvaná a právom. Možno by bolo najlepšie dať výpoveď. Nikdy ma to v labáku nebavilo, ale keď som mame povedala, že škola ma nebaví, dostala srdcový záchvat, tak som to dokončila so zaťatými zubami. Veď predsa ma nezabije vyštudovať niečo, čo ma nudí. A naozaj ma to nezabilo. Ale niekedy ma napadlo, že ako by mi bolo bez maminho večného direktívneho usmerňovania. Hm, prinajmenšom by som mohla voľnejšie dýchať. Pichlo ma v duši, do riti, zas výčitky. Predsa taká bezcitná nie som, aby som chcela...

Zodvihla som svoj hlasno zvoniaci mobil. "Viera, je zle, mohli by ste prísť?" počula som hlas sestričky. V hlave mi blikali kontrolky a ja som sa snažila v tom zmätku nájsť a zapnúť autopilota. Skočila som do prvého taxíka a uháňala domov.

"Som tu, mami, mami, počuješ?" prihovárala som sa jej jemne až kým neotvorila oči. "Vierka, nezabudni na všetko, čo si mi sľúbila, dobre?" spýtala sa ma popukanými perami a ja som ju objala.

"Mami, na nič nezabudnem, neboj sa, buď pokojná. Som už veľká. Tvoje veľké šikovné dievčatko"

"A ešte krásne" dodala mama.

Áno, mami, pre teba sa prestrojujem roky za krásnu, pre teba sa snažím byť úspešná a zbaliť vždy nového chlapa, keď ma predošlý nechá alebo požiada o ruku. Ochotne by som sa naučila chodiť po rukách alebo aj skákať saltá, keby ti to urobilo radosť.

Nenechávaj ma tu samu, mami.

Bežala. Bežala na doraz a keď už nevládala, bežala ešte viac.

Mala pocit, že jej vnútro sa zlieva, hemží, vybuchuje. Pľúca jej horeli, v útrobách cítila tisíce bodajúcich dýk a plameň. Ten plameň, čo všetko spaľoval.

Počula dunenie, obrovské vlny sa približovali rýchlosťou, proti ktorej nemala šancu.

Pred očami sa jej vynorila mamina tvár. Prosila ju, triasla ňou ako bábkou, zdôvodňovala.

Zdalo sa jej, že sa ponára pod hladinu, takže už nepočula čo jej hovorí. Zvláštne. Kde sa vzala toľká voda. A ona pritom horí.

"Pán primár tlak prudko klesá" kričí anesteziológ

"Pichnite jej atropín"

"Rýchlo revíziu, musíme ju už zašiť" pobáda primár svojich kolegov a možno aj seba. Operácia sa neočakávane predĺžila

"Doriti, čo to pípa?"

"Fibriluje" pán primár"

"To neviete zahlásiť hneď?" zúrivo sa na kolegu oborí a nariadi použiť defribrilátor.

"Chytila sa, chvalabohu, a nabudúce zrýchliť reflexy, prosím" zahlási primár a odchádza zanechajúc kolegov ako vždy dokončiť menej náročnú prácu.

Sekundár si vymení pohľad s anesteziológom a vzdychne "Keby sa v nej toľko nedrbal, tak nám nefibriluje".

"Ja by som mal toho tiež dosť na jej mieste, po štyroch hodinách už by zdrhal každý..." zasmeje sa mladý anesteziológ a cíti obrovskú úľavu. To dievča to dnes nemuselo prežiť. Mal z toho ešte triašku.

Ležala. Ležala na lúke a cítila krásnu vôňu. Vôňu vanilky a snehu. Potom dymu a dažďa.

Šumeli oblaky, slnko sa bilo s lístím a ona ležala. Nechcela vstať. Nechcela sa ani pohnúť. Načo? Veď aj takto môže byť. Načo sa namáhať. Kropaje lúčov jej hladili tvár, búšili do slúch a ona vzdychla.

"Preberte sa, milá moja, už ste sa naspali dosť" sestrička ma tľapla po líci a spýtala sa ako sa volám. Debilná otázka.

"Viera Vyskočilová" zašepkala som neveriacky a túžila som sa vrátiť k tej krásnej vôni. Zacítila som akýsi čudný pach. Až po chvíli mi došlo, že je to pach môjho vlastného tela a dezinfekcie.

"Máte sucho v ústach, skúste sa napiť, tu, tuto cez slamku".

Vyčerpane som klesla na vankúš a zatúžila som byť opäť na lúke.

Plakala. Plakala bez sĺz a zadúšania. Len tak mlčky a potichu. Vedela, že už sa nič nedá vrátiť. Veď si to želala. Želala si maminu smrť, ona je na príčine, že zomrela.

Mám sedenie so psychiatrom. Skvelé. Nejaký premúdrelý trtko sa teraz bude hrabať v mojom vnútri. Prečo človeka nenechajú na pokoji, nikomu som nič zlé neurobila, pravda, ak nerátam seba. Sebe robím zle stále. To ma vlastne naučila mama, takže by som mala byť rada, že ju už nemám? Krútim hlavou a chcem z nej vytriasť drbnuté myšlienky, chce sa mi revať, kričať, pichá ma na hrudi tak, že sa ani nemôžem nadýchnuť.

A trtko už je tu.

"Ahoj Vierka"

"Julo, ty čo tu robíš?"

"Preťahujem sestričky"

"Ty si cvokár?"

"Spravil som si atestáciu, nevravel som ti?"

"Nie, k tomu sme sa nedostali, chcel si vtedy niečo iné"

"Hej, a stále chcem, takže teraz mi neujdeš"

"Nesranduj"

"Dobre tak mi skús povedať ako sa cítiš?"

"Na hovno"

"Jasné, ani sa ti nedivím. Len mi povedz, či sa tak cítiš, lebo zomrela, alebo preto, že si chcela zdrhnúť za ňou a prekazili sme ti to?" zrazu to už nebol kamarát, ale iba sprostý doktor.

Mlčím. Julo mlčí tiež. Potom ma objíme.

"Ja si do tej správy niečo vymyslím a ty si oddýchni, Vieri."

"Dokážeš zaspať?" spýta sa a nakloní sa ku mne celkom blízko. Vidím svoju tvár v jeho očiach. Vyzerám strašne, mama by ma zabila. To ako vyzeráš, si sa zbláznila, to takto chceš ísť medzi ľudí?...........musíš byť vystretá, nehrbiť sa, inak sa žiadny chlap za tebou neobzrie,....... nejedz toľko, budeš tlstá a škaredá..... usmievaj sa na ľudí, nikto nemá rád zamračené ženy,...... choď sa prezliecť, v tomto si ako strašiak do maku......, tento make-up si rovno zmy, vyzeráš ako upírka, namaľuj sa jemne,.......... nenalíííííčená?, ako to, že si dnes nenalíčená, že nikam nejdeš?, no a čo, aj sused keď ťa stretne so smetiakom, nech vidí, že nie si žiadna chudera....., zákusok?, ty si chceš dať zákusok?, ti šibe?, to môžeš až nad hrobom, napchávať sa sladkosťami..........

"Nie, spať sa mi nedá" odpovedám zachrípnuto

"Budem tu, pri tebe, budem ťa držať za ruku, kým nezaspíš" povie Julo takým jemným tónom, aký som uňho ešte nikdy nepočula.

(úryvok z knihy Do neba ma nevezmú, ktorú si môžete zakúpiť na https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/slovenska-beletria/do-neba-ma-nevezmu.html )