Stretnutie s Petrom Krištúfkom

Prišiel vlakom. Usmiaty, s knihami pod pazuchou.

Besedy so spisovateľmi nebývajú natrieskané, ale na túto prišlo veľa ľudí. Bála som sa, ako náš literárny večer dopadne. Mala som prečítané všetky Petrove knihy, pripravené otázky. Moje obavy boli zbytočné. Svojím hlbokým zvučným hlasom rozvibroval vzduch v miestnosti. Čítal úryvok svojej knihy a jeho prejav bol úžasný, charizmatický, šarmantný.

Áno! Takto to má vyzerať, takto má spisovateľ prezentovať svoju tvorbu. Netušila som, že ho už nikdy viac nebudem môcť pozvať na besedu, že sa vidíme prvý-krát a naposledy.

Že ďalšie svoje knihy už nestihne napísať a naplánované projekty, o ktorých tak nadšene hovoril, už nebude môcť zrealizovať. Stihli sme si potykať, zasmiať sa nad úskaliami prozaickej tvorby, podebatovať o ilustráciách a dizajne kníh, ktoré sú také dôležité a v jeho prípade do detailov premyslené. Nezištne rozdával rady, odpovedal na každú otázku, niekoľko ráz rozosmial auditórium svojimi odpoveďami.

Talentovaný, múdry, láskavý človek.

V pondelok 23.4.2018 bol v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste.

Je mi smutno na duši.

Moja šesťročná neter sa nedávno spýtala, či sú na druhom svete vyhradené cesty, označené hranice alebo aspoň nejaké navigácie. Bála sa, že inak nebude vedieť nájsť svoje príbuzné duše.

Dúfam, že všetky príbuzné duše sa tam raz nájdu a dokončia svoje rozhovory.

Alebo sa na seba pri stretnutí len usmejú a zakývajú si...