Pohovor

16.04.2018

Pozerám cez okno električky na nebo. Zaťahuje sa. Budem sa viesť ešte asi pol-hoďky. Ak začne pršať, budem kričať. Veď dnes malo byť slnečno. Hovoril včera Iľko na Markíze a potvrdil to aj Jurčovič na JOJke. Dnes už fakt človek nemôže veriť médiám. Mali by im strhnúť prémie. Veď držím tie mraky na uzde, nie? Keď som to predpovedal celému národu a tisíce ľudí si preto nevezmú dáždnik. No, je pravda, že ja by som si ho ani tak nevzala, stratila som ho totiž predvčerom v Tescu. Alebo možno v botanickej, bola som si tam pozrieť moje orchisy. Oni teda nie sú celkom moje, ale chodím ich pozerať každý rok o takomto čase, možno by bezo mňa ani nerozkvitli, preto mám na ne aspoň maličký nárok, si myslím. Fialový sa volá Bibi a biely je Čávo. Tak sa volá aj náš kokršpaniel. Je tiež celý biely, ale má trochu hnedé jedno ucho. Nikdy neviem ktoré. Či pravé alebo ľavé. Vždy keď idem domov, dávam si za úlohu skontrolovať, ktoré ucho má Čávo hnedé a vždy - ako naschvál - zabudnem. Možno preto mám tak rada ten biely orchis. Nemá uši, tak sa človek aspoň nepopletie. No už vystupujem. Prší. Ja som to vedela. Zbohom moje vlnky. Hodiny roboty v čudu. Kebyže ma celé ruky aspoň neboleli od tej sprostej kulmy. A potom zaprší. Včera mohlo pršať, keď som si išla zmývať hlavu. Teraz musím utekať. Vchod do tej firmy je našťastie blízko. Mama aj tak povedala, že ma nevezmú. Takže je vlastne jedno, či zmoknem alebo nie. Pri výťahu zastavím celá udýchaná. Vyhrabem z kabelky hrebeň a zrkadlo, len čo sa výťah za mnou zavrie. "Vyzeráte dobre, slečna." Prihovára sa mi borec v obleku. Vôbec som ho nezbadala. Kedy, dočerta, nastúpil? No to je deň.

"Vyzerala by som, keby sa Iľko a Jurčovič včera tak nevyznamenali." Odvrknem zúrivo.

"No povedzte, je možné tak sa seknúť?"

"Keď raz predpoviem slnečno, má byť slnečno, nie? Je to od nich neseriózne. Vážne uvažujem, že rovno z pohovoru im to pôjdem vytmaviť."

"Predsa sa nepatrí prísť žiadať o miesto zmoknutá ako mača."

Borca som ani nepustila k slovu. Nech si zvyká, o čom je život.

Na recepcii zahlásim svoje meno a uvažujem. Pýtajú sa ma, či chcem kávu. Jasné, holúbkovia, že chcem, keď už som bežala a zmokla, tak si ju zaslúžim. Pozerám na dve ďalšie uchádzačky, vyzerajú dobre. Prinajmenšom nezmoknuto. No nič. Pôjdem za svojimi orchismi ešte dnes. Nech už to tu dopadne akokoľvek. Keď si pomyslím na bezuchého Čáva, hneď je mi lepšie na srdci. Je úžasné, že na svete sú krásne kvety, milí ľudia a psy s jedným hnedým uchom.

A už ma volajú. Pekne si vezmem so sebou aj kávu. Nenechám ju tu predsa len tak. A sakra. Vyliala som si ju rovno na sukňu. Na mňa musí byť teda pohľad. Toto nedám, aj keby som vedela tri svetové jazyky a strojopis 120 úderov za minútu. Za stolom sedí komisia, je tam aj ten borec z výťahu, to ma už ani neprekvapí. Veselo sa usmejem a snažím sa kultivovane pozdraviť.

"Varíte tu takú dobrú kávu, že som si ju chcela vychutnať až do dna."

"Sme radi, že vám chutila. Snáď si ju budete s nami vychutnávať častejšie. Akurát som kolegom hovoril, ako ste sa sťažovali na meteorológov. Presne niekoho takého tu totiž potrebujeme."

"Naozaj?" Usmejem sa na borca.

"Povedzte nám niečo o sebe."
"Chcete počuť to, čo viem alebo to, čo neviem?" Spýtam sa pre istotu, aby som ich nezdržiavala. Už som zažila kadejaké pohovory. Povedzte svoje slabé stránky, to, čo vám ide najhoršie, ako reagujete v krízovej situácii, skrátka, celá sa tam odhaľte, aby ste si potom vypočuli, že hľadajú niekoho konzistentnejšieho.

"To, čo viete, samozrejme." Odpovedá mi borec. Zdá sa, že je tu hovorca alebo čo.

"Viem po anglicky, mám vodičák a ovládam Microsoft."

"Ako ho ovládate?" Položí mi sugestívnu otázku borec.

"Hlavou samozrejme." Poviem pomaly a rozmýšľam, na čo sa pýta. Buď sa mi to len zdá, alebo ma ten chlap balí. Bŕr. To je nechutné baliť svoju budúcu podriadenú. Už ma vidí ako sedím na kopírke a on ma tam... No to nie, miláčikovia. To teda nie.

"Mám skúsenosti s prípravami a editovaním prezentácií, viem veľmi dobre zvládať stres a.." dramaticky vysuniem bradu ... "Nebojím sa žiadnych výziev."

"Výborne slečna, kedy by ste mohli nastúpiť?" Spýta sa ma borec a ja rozmýšľam na čo sú mu tí dvaja ďalší ľudia v komisii. Robia mu krovie alebo čo?

"Môžem hneď." Poviem bojovne a vstanem. " Ale mám ešte ďalšie ponuky a nie som si istá, či by som tu chcela pracovať."

"Ako? Vy si nie ste istá?"

"Neviem, čo by som mala v náplni práce, aký je tu kolektív, kto by bol môj nadriadený, a tak ďalej..."

Borec zalapá po dychu. "Nech sa páči, poďte si pozrieť oddelenie. Tu sú kancelárie, tu máme kuchynku a" nadýchne sa " nadriadeným vám budem ja, samozrejme."

Prísne naňho pozriem. " Dovolenka, platové podmienky, ďalšie benefity.." Chrlím zo seba otázky a on mi na ne v letku odpovedá. Na konci dlhej chodby, keď už som prezrela všetky kúty pracoviska, sa ma skoro nesmelo spýta, či prijmem jeho ponuku.

"Vyzeráte, ako by ste ma žiadali o ruku." Odpoviem prudko. Ten chlap mi ide na nervy. Nadýchnem sa a poviem : "Zajtra teda nastúpim! Ale" zdvihnem ukazovák "ešte ju tu skúšobná doba, všakáno?"