Poetka Daniela Dubivská

12.11.2019

Danku poznám dlhé roky a je to veľmi zaujímavá osobnosť. Zaujímavá svojím zjavom, vystupovaním i svojou poéziou. Je to filozofka každým svojím pórom a nie je to len tým, že filozofiu vyštudovala. Každé stretnutie s Dankou je veľmi obohacujúce. Veď posúďte sami.


Kristíne

Spustnem

ale ešte vždy

Ti budem hľadať meno

v ktorom bude

sever

juh

aj ošúchané topánky

a Ty nakoniec

všetkému

povieš iba

Mama

(Báseň zo zbierky Karavána rýb)


Sonáta pre čiernu škrupinu

Nad strechou

môjho posledného dňa

bude

vták

v čiernej škrupine

nebude môcť krúžiť

ako ja

nebudem môcť

prižmúriť oči

otvorenú ranu života

nebudem znášať smútky

do pekelného hniezda

a nebo vypne playback

vták si ma ticho

uloží so škrupinky

vojdem tam celá

bez šiat

krátky výdych

mi odopne

aj ústa

(Básne zo zbierky Žena v cudzom brlohu)

  • Čo alebo kto ťa v tvojej tvorbe najviac ovplyvnilo/ovplyvnil?

"Ovplyvnili ma a inšpirovali mnohí básnici - či už Hevier, Ferlinghetti, Ashbery, Szymborska, Plathová...no v začiatkoch paradoxne viac prozaici. Čítala som tiež Sartra, Hesseho, Bellowa, Kunderu, Célina...Vždy som veľa a rada čítala, v knihách som nachádzala svet, z ktorého sa mi nechcelo vrátiť do toho skutočného. Neskôr som sa dostala k filozofii, vyštudovala som ju. Vždy ma fascinoval brilantný literárny štýl a sila metafor, prenikali do mňa. Básnický jazyk sa akosi prirodzene stal spôsobom môjho vyjadrenia, identity. Keď vás metafory začnú ovládať, báseň sa stane vašou bytostnou súčasťou. Pre mňa je to výsostne ľudská dimenzia. Verím v talent. Mala som a mám šťastie na stretnutia s vynikajúcimi literátmi. Viac ako 30 rokov chodím do Spišského literárneho klubu, moji priatelia a ich tvorba sú súčasťou mojej inšpirácie. Písanie je pre mňa šťastím, je zvláštne a zároveň príťažlivé pôsobiť na čitateľa silou slov."

  • Tvoje básne sú často vystavané tak, že pri ich čítaní vyvolávajú v čitateľovi silné vizuálne vnemy. Sú tieto vizuálne vnemy súčasťou tvojho tvorivého procesu alebo vznikajú spontánne?

"Píšem spontánne. Myšlienka je tvorivý proces, ale metafora vás schmatne a nepustí, modelujem ju a teším sa, že ku mne prišla. Občas má človek pocit, že chytá ulietajúceho šarkana. Niekedy nič nemením a báseň je hotová. Určite sa však k napísanému textu vraciam a niekedy zistím, že "chvíľa náruživosti" zo zdanlivého pocitu dokonalosti je preč. Stáva sa to. Báseň vtedy buď vylepším alebo sa jej úplne vzdám. Ak necítim silu vlastnej básne ja ako autor, neposielam ju k čitateľovi. Živelnosť však jednoznačne patrí k mojej tvorbe viac ako metodika, zväzovala by ma. Báseň podriaďujem intuícii. Ak vyvoláva silný vizuálny pocit, vytvára aj silnú atmosféru a vedie čitateľa z jednej stopy do druhej - k pochopeniu napísaných slov. Možno preto dostávajú občas moje básne prívlastok "surrealistické", akoby boli výtvarnými dielami. Inšpiruje ma hudba, výtvarné umenie, film, nielen literatúra. V básni nemusí víťaziť príbeh, hoci v nej je inak zakódovaný."

  • V tvojich zbierkach básní Karavána rýb a Žena v cudzom brlohu, je tento vizuálny efekt zosilnený aj veľmi pôsobivými ilustráciami. Ako vznikla spolupráca s Ľubom Repaským, ktorý akoby niekedy až dotvára atmosféru básne svojím poňatím a stvárnením.

"S vynikajúcim a mne autorsky blízkym levočským výtvarníkom Ľubom Repaským sa poznám dlhé roky. Blízki sme si dokonca aj rodokmeňom, pochádza z Oľšavice, kde sa narodil aj môj otec. Roky obdivujem jeho umeleckú kreativitu. Sme tvorivo prepojení a od začiatku som si ho vedela predstaviť ako ilustrátora svojich kníh. Je spontánny, energický a úžasný v nápadoch, má naozaj fascinujúcu farebnú fantáziu. Vie jej dať zaujímavú podobu, blízku mojej poetickej abstrakcii. Dnes je už známy aj z medzinárodných výstav. Má iskru, ktorá naozaj dotvára moje básne vizuálne. Preto si jeho ilustrácie vždy rada pozerám, vidím ich stále inak, menia sa mi pred očami."

  • Často pracuješ s motívom vody. Vnímaš vodu ako symbol vo viacerých rovinách? Čím je pre teba tento symbol taký silný?

"Ja sa celý život plavím...možno plávam s karavánou rýb, pritom pred vodou mám rešpekt a zároveň ma fascinuje. Je to monument aj pramienok. Plynutie sveta vnímam ako motív vody vo svojich básňach. Niečo, čo nezastavíte, čas, ktorý niečo odplaví, no niečo aj priplaví - okamih, ktorý zas zmizne. Vodu môžete prelievať v prstoch, ale nezmyje bolesť, skúšala som to (smiech). Ale vytvára ten dojem. Tak, ako cítim silu vody, cítim aj silu vetra, slnka...Voda vie nahnať strach aj upokojiť, pláva si v mojej tvorbe celkom spontánne a prirodzene. Nikdy ju nezastavím, čas ma unáša, môžem si jeho ubiehajúci rozmer ako nepolapiteľnej vody iba užívať."