poviedka Kríza

11.03.2018

Celý život čakám na krízu. Určite raz príde. Majú ju všetci. Mama mi hovorieva: - len blázon čaká iba dobré.

Aj dnes idem domov trochu neskôr a vidím ti v očiach otázky a neistotu. Netušíš, že sa nemusíš báť. A ja ti nič nepoviem. Nechávam si to na neskôr. Na ťažké časy, keď ťa prestanem baviť. Alebo keď mi ty pôjdeš na nervy. Náš rozvod bude ťažký a smutný. Zvládneme ho. Tak ako všetko doteraz. Keď sa narodil malý, boli sme celkom stratení. Vzdychala som na pôrodnej sále a pripadala si ako bezbranné zviera, ktorému dávali pocítiť, že je na pomoc odkázané. Ten čas by som už nechcela vrátiť. Ležala som tam s roztiahnutými nohami a prepadávala sa od ich hanby.

"Ako sa ty môžeš hanbiť za nich?" Pýtal si sa ma vtedy.

"Neviem, mám to odjakživa. Ako chorobu. Ľudia majú cukrovku, ekzém, alergiu a ja mám hanbu. Ktokoľvek v mojom okolí sa zachová ako kretén a ja sa zaňho hanbím".

Som už z toho unavená. Začínam si dávať veľký pozor, kto sa vyskytuje v mojej blízkosti. Ale niekedy sa to nedá ovplyvniť. Napríklad vtedy v pôrodnici.

"Ako sa nám darí, mamička"? Spýtal sa primár a ani sa na mňa nepozrel, nečakal na odpoveď, hľadel do karty, počúval sestry, ako na páse, nemáme kedy sa zastaviť. A potom mamička z vedľajšej postele chcela vyskočiť z okna a potom sestrička niesla novorodeňa akoby to bola športová taška značky Nike. Jeho hlavička bola tak blízko pri zemi, skoro ňou šúchala o dlážku. A ja som stála pri stene, neschopná slova ani pohybu a pozerala som na to dieťa, na jeho tvár a želala som si vyrobiť tam obrovskú hysterickú scénu, všetko im to vykričať, aby sa už konečne začal hanbiť niekto iný.

Lenže ja nie som hysterka.

A tak som sa ťahala popri stene s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier a hľadala ten debilný smradľavý hajzeľ, na ktorý musím ísť sedem -krát za deň a ktorý predo mnou cúval až na koniec holej chodby, na ktorej nie je ani jedna stolička. Čo by im to spravilo - dať tam jednu posratú stoličku.

A potom úľava, keď sa ten film s názvom pôrodnica skončí a ja idem konečne s malým domov. Vtedy som netušila, že sa začína iný, oveľa ťažší film a ja v ňom už nehrám hlavnú rolu. Som iba komparz, hviezdou je môj syn, ktorý sa teraz tvári že "Mami, nebuď trápna" keď chcem, aby si dal rolák, vonku je mínus dvadsať a on sa poriadne ani neoblečie, lebo chce byť cool. Alebo mi povie: "Ty ma nemáš rada, keď ma nechceš pustiť tamatam a dovoliť toato" a ja stále vytyčujem mantinely a staviam zátarasy, aby sa nepopálil, nedoráňal, nedodrúzgal. A neskôr tie mantinely zas posúvam, aby mohol dýchať.

A potom sa bojím.

Rozmýšľam, aká budem, čo vydržím, či sa zlomím. Mám dokonalú prípravu.

Nakoniec sa vidím stáť: neschopná slova ani pohybu s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier.