Každý deň by som pozorovala príjazdovú cestičku, či sa náhodou nezjavíš v zákrute....

Keď som prvýkrát vkročila do liahne kurčiat, bola som prekvapená. Nie zo smradu a kotkodákania, to som očakávala, ale prekvapili ma ženy, ktoré tam stáli opreté o stenu, s hrnčekmi v rukách a rozoberali svojich mužov. Do najmenších detailov.

"A to si ty, tá nová" otočila sa ku mne jedna zo žien. "Ako sa voláš?"

"Tereza" povedala som potichu

"Ako? Také meno tu nikto nemá, to si nezapamätáme, ty budeš" pozrela na mňa odhadujúco

"Ty budeš Aňa"

"Ale ja som Tereza" povedala som hlasnejšie, ale ženy ma už nepočúvali. A tak som sa stala Aňou akoby to bola predzvesť toho, ako to bude na mojom novom pracovisku vyzerať.

Ženy ma neprijali medzi seba, smiali sa môjmu zovňajšku, vysmievali sa môjmu spôsobu reči, mojim zvykom, jednoducho, akoby som nastúpila len pre ich zábavu. Bola som pre nich vzdialená a cudzia, ako sú vzdialené a nepochopiteľné hviezdy na nebi.

Keď rozprávali o svojich rodinách a životoch, musela som si často hrýzť do jazyka, pretože sa mi chcelo vykríknuť: "Ako môžete takto hovoriť o svojich najbližších? Ako by to bol dobytok, dotieravý hmyz, ktorý vás stále len otravuje!" Časom som sa naučila nepočúvať, nereagovala som na ich podpichovanie, na ustavičné poznámky, ktoré zadierali pod kožu. Vedela som, že každá moja odpoveď ma od nich ešte väčšmi vzďaľuje a tak som sa prestala pokúšať získať ich rešpekt alebo pochopenie.

"Aňa, hybaj, rýchlo dve vedrá vody!" Kričala na mňa strapatá Beta. Vždy keď som niesla vedrá naplnené vodou, zabuchli sa mi vráta a ja som márne dúfala, že niektorá zo žien priskočí a pridrží mi ich, ako som to robievala ja im.

Stáli ako vždy, opreté, s hrnčekmi v rukách a kotkodákali. Nemala som si ako otvoriť a nechcela som vedrá položiť na mokrú špinavú zem. Tak som sa oprela do vrátok bokom a tlačila som do nich, čo mi sily stačili. Vráta nie a nie povoliť, pritlačila som ešte viac a oni povolili úplne. Neudržala som rovnováhu a vyliala obe vedrá vriacej vody na zem. Smiali sa. V ich životoch bolo tak málo slnka a dobra, že čokoľvek bolo dôvodom na smiech. Akoby si vôbec neuvedomovali, ako otupeli, aké sú ich hádky a smiech prázdne.

Na svojej práci som mala najradšej rána. Chodila som do liahne prvá a pozorovala drobné žlté, práve vyliahnuté kuriatka pokryté zlatistým machom. Brávala som ich do dlaní a snažila som sa, aby sa im tento svet aspoň trochu páčil. Kým prišli všetci ostatní, všetky nové kuriatka boli v čistote a teple. Bolo to moje tajné poslanie, ktoré som si určila, aby som tu vydržala.

Keď prišli ženy, zalievala sa najprv káva. Hneď na mňa krivo pozerali, lebo ja som kávu nepila a teda som na ňu ani neprispievala. Pri rannej káve každá porozprávala, čo bolo včera doma, ktorú muž zbil, ktorú pomiloval a a ako, kde bola aká hádka a prečo. Často sa pýtali aj mňa, na muža, či ma dobre prekotí a ja som len krčila plecami a mlčala.

"Aha, Aňa má na pleci modrinu!" Vykríkla raz ráno strapatá Beta a ženám zažiarili oči. "Z čoho ju máš, há?" Pýtali sa a ja som len krčila plecami. "Ani neviem, asi som sa niekde udrela". Naozaj som nevedela, kde som k modrine prišla.

"Ona nevie," uškŕňali sa. Rýchlo som si zakryla modrinu pod tričko. Nevedela som, ako ťa brániť. Mlčala som. Svojou zbabelosťou som ťa prvý raz zradila. Ženy si ma odvtedy obzerali veľmi dôkladne. Každá odrenina, každá maličká ranka na koži, ich utvrdzovala v ich presvedčení. A ja som s nimi nevedela bojovať. Stále znovu a znovu sa na teba pýtali a ja som mlčala, ale teraz to brali inak.  Každá takáto malá zrada ma bolela. Nechcela som im rozprávať, ako spolu do noci debatujeme, ako si púšťame hudbu alebo chodíme na prechádzky. Nechcela som im ukázať náš svet, ktorý bol pravým opakom toho ich zakydaného sveta. Ich životy akoby plynuli v korytách zanesených riek - bol v nich balast a naplaveniny plynúcich rokov a žiadna zo žien nemala snahu si svoju rieku vyčistiť. Celé dni trávili v hádkach so svojimi mužmi a deťmi. Unikalo im všetko pekné, čo mali. Bála som sa, že ak ostanem v ich blízkosti dlhšie, stanem sa takou ako oni. Veď aj tá najhlavatejšia ovečka sa nakoniec  prispôsobí stádu. Začala som ťa prehovárať na odchod z tohto miesta, z tejto dediny plnej urážok, bitiek a kriku pre hlúposti. Bol si z toho smutný. Mal si rád sad za naším domom, našu malú chalúpku, ktorá dýchala drevom, obľúbil si si aj chlapov, ktorí s tebou chodili na traktore. Boli čistejší a pravdivejší ako ich ženy.

Na našom novom pôsobisku sa nám obom spočiatku veľmi páčilo. Dedina bola v údolí obkolesenom horami. Dostala som prácu v materskej škôlke a ty si mal pracovať pri dreve na píle. Ľudia boli celkom milí, naozaj nič nám tu neprekážalo a ja som si vydýchla, že tu konečne nájdeme pokojné a dobré miesto na život. To som ešte netušila, že i táto dedina má svojich démonov. Spozorovať ich nebolo ľahké, boli utajení a práve preto zákernejší. Najprv som si všimla zvláštne pohyby našej upratovačky, keď som ostala dlhšie v kúpeľni zapletajúc vrkoče malej Majočke.

Potom sa pridal neprítomný pohľad niektorých učiteliek, keď sme ukladali deti do postieľok a nakoniec ma vyľakal nepríčetný smiech našej riaditeľky, ktorá nebola schopná prečítať deťom rozprávku. Nakoniec som ju, s rukami zababranými od farieb na sklo, pretože som práve maľovala na obloky deťom snehuliakov a vianočné vetvičky, radšej prečítala za ňu. Dialo sa to väčšinou ku koncu pracovnej doby, najčastejšie koncom týždňa - vo štvrtky alebo piatky. Desilo ma to. Tak ako tvoje sklenené oči, keď si prišiel z píly, ako reči chlapov večer v autobuse, tak ako závan rozkladu v celej dedine. Mladí aj starí. Bez rozdielu veku, pohlavia, príslušnosti k politickej strane alebo náboženského vierovyznania. Všetci do jedného, ba dokonca aj deti. Trinásťročné rozkošné dievčatká alebo mladí chlapci, ktorí sa ešte ani nezačali holiť. Každý aj najmenší nezdar, každé zlyhanie alebo každý úspech hoci aj vzdialeného príbuzného alebo náhodného známeho, potom ešte sviatky a jubileá, nečakané úmrtie alebo aj štátny sviatok. Démoni ľuďom v dedine kradli duše. Šikovne, nebadane a efektívne.

Bála som sa ešte viac ako predtým. Vyľakaná som ťa chodila čakávať k autobusu s rozličnými smiešnymi zámienkami a doma som sa snažila vytvoriť náš starý krásny svet plný rozhovorov a smiechu, ale veľmi sa mi to nedarilo. Akoby ťa táto dedina opantala. Keď som navrhla, že odídeme, začal si kričať, či sa budeme stále sťahovať ako cigáni. 

Niekedy si predstavujem, ako odídem.  Vôňa rozkvitnutých čerešní by ma hladila po tvári, mala by som  plnú záhradu kuriatok, ktoré by som predávala susedom. Pestovala by som  aj ruže a vychýrené tulipány. Ľudia by ich chodili ku mne kupovať až zo vzdialených miest. Každé ráno by som chvíľu postála medzi mladou slivkou a kríkmi zlatého dažďa a orgovánu a pozorovala príjazdovú cestičku, či sa zrazu nezjavíš v zákrute....

(úryvok z knihy Do neba ma nevezmú, ktorú si môžete zakúpiť na : https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/slovenska-beletria/do-neba-ma-nevezmu.html )