Cintoríny sú pre ňu len zdvorilostné miesta

02.11.2019

Moja dcéra dnes nechcela ísť so mnou na cintorín.  Celá ceremónia so zapaľovaním svetielok a nosením kvetov na hroby sa jej zdá čudná. Nechce byť toho súčasťou. Najprv som sa hnevala, potom som vysvetľovala, nakoniec som zmĺkla a nechala ju doma pred telkou.

Moja dcéra má veľké šťastie. Všetci jej blízki, jej mama, otec, súrodenci i starí rodičia sú súčasťou jej života. Jej budúci mŕtvi sú ešte živí.

Tých, ktorých v srdciach oplakávame a na ktorých spomíname, vôbec nepoznala.

Preto je cintorín pre ňu miesto, kam sa chodí len zo zdvorilosti. Nezažila ešte bôľ zo straty niekoho, kto do jej života pevne patril, komu by sa chcela pochváliť alebo zdôveriť a už tu nie je. Nemôže porozumieť, prečo sa na niektorých hroboch rozcitliviem, keď sa v duchu svojím milovaným prihováram a hovorím im slová, ktoré som vtedy, keď ešte žili, nestihla alebo nevedela povedať. Ona to tiež raz zažije. Pochopí, ako rýchlo a nečakane sa ľudia, ktorí sú nám drahí, zrazu vytratia. A my tu ostaneme s nákladom na pleciach, pod ktorého ťarchou padáme a to, čo kedysi mnohí pomáhali niesť, už zrazu vláčime sami mlčky a statočne, najlepšie, ako dokážeme a v duchu si hovoríme, či to nebol len sen, či tá kométa s názvom život nepreletela ponad naše hlavy prirýchlo. Veď sme sa ani nestačili nadýchnuť a vychutnať si múdrosť a dobrotu niektorých ľudí a už ich niet.

Svetielka na hroboch blikajú vo všetkých zákutiach našej krajiny a pripomínajú pominuteľnosť žitia. Rada sa dívam na tú záplavu svetiel v noci, všetka tá žiara snáď zapáli v našich vnútrach to, čo by tam nikdy nemalo prestať horieť. Pozriem na oblohu, aj tam blikajú svetielka, hľadia na nás z takej diaľky a ja dúfam, že nás tu strážia...