Marika Smoroňová: Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba...
Takýto názov zbierky básní nevymyslel nikto iný než Marika Smoroňová.
Marika je bezprostredná veselá kopa. Dievča s kreatívnou nespútanou dušou obdarené nevšedným videním sveta a zmyslom pre humor. Marikine básne sú originálne, odvážne a nesmierne zaujímavé.
Pri ich čítaní máte miestami chuť sa smiať, niektoré vás dojmú, iné pohoršia.
Marikine básne vás jednoducho dostanú.
Postpubertálny výkrik
Tak sa mi páčiš,
až ma to serie, štve a trápi!
Za všetko môžu chlapi.
Hovno!
Pekne sa so mnou tráp,
nech sa ti páčim!
Buď chlap.
Tak sa ti páčim,
že som z toho unavený.
Za všetko môžu iba ženy!
Hovno!
Pekne buď so mnou unavená,
nech sa mi páčiš!
Buď moja žena.
Egoizmus súlože
Sme jedno telo.
Moje.
(Básne zo zbierky Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba_
Pár otázok pre Mariku:
- Tvoje básne sú až drsne úprimné. Si taká aj v bežnom živote alebo sa v ňom viac krotíš?
Myslím, že to je už od detstva celkom zjavné. Mamka by o tom vedela hovoriť viac. (smiech) Najabsurdnejší prejav, čo mám sprostredkovane, bola moja naliehavá úvaha v štyroch rokoch: "Vieš ako musí bolieť, keď niekomu odseknú hlavu?" Nuž, mamka aj teraz, po toľkých rokoch občas tŕpne, čo mi to zase uletí z úst a musím priznať, že to má so mnou ako matka niekedy ťažké. Mne to ale v tej chvíli príde ako to najlepšie, čo môžem, ten najprirodzenejší prejav. Teda takto to vnímam ja. Ale áno, občas mám problém, lebo na úprimnosť nie sú ľudia zvyknutí. (Najmä tí, čo si myslia, že majú moc a gigantický rešpekt práve preto, že si myslia, že majú moc. Je to ale trochu inak. A to aj na inú odpoveď...). Myslím si však, že na druhej strane viem podávať pravdu (či skôr to, čo si myslím, že je pravda) v súkromí aj s väčšou citlivosťou a ohľadom. Niekedy však, priznávam, je lepšie ak veci vyznejú práve bez balastu, pretože vtedy ľuďom najviac docvakne. Vtedy docvakne práve aj mne. Ale musí v tom byť dobrý úmysel! Inak to nefunguje. Nakoniec tak, či tak klameme len seba samého, ak chodíme okolo horúcej kaše.
Ale nehovorím pravdu za každých okolností, pretože niekedy je ticho oveľa pravdovravnejšie.
- Tvoja zbierka básni Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba vyšla vďaka výhre v súťaži Matice slovenskej . Ako si sa cítila, keď si sa dozvedela, že ti Matica slovenská vydá knižku?
Spokojne, úľavne, radostne. V prvom rade som si to nemusela zaplatiť sama a to veľmi poteší. A mám básne pekne pokope, keď idem robiť čítačku. V poslednej dobe sa však Matica dosť nacionalisticky radikalizuje, čo ma už vôbec neteší. Tak budem rada, keď aspoň tento môj drobný nenápadný počin prispeje k opaku.
- Okrem básní v zbierke, sú v nej aj veľmi sugestívne ilustrácie, ktorých autorkou si ty sama. Ako to u teba funguje - lepšie sa ti vyjadruje písaným slovom alebo prostredníctvom výtvarného umenia? Stáva sa ti, že k jednej téme sa vyjadríš oboma spôsobmi?
To, čo nemôžem povedať slovami, sa dá niekedy trefnejšie zobraziť práve v obraze. Darmo by som sa snažila nájsť to najvhodnejšie vyjadrenie. A funguje to tak aj opačne. U mňa je to skôr o chuti. Pretože nie stále mám chuť písať a hrabať sa v slovách, niekedy sa to podstatné vyplaví ľahšie na povrch práve keď veľmi nepremýšľam, sadnem si a pozorujem, čo kreslí ruka. Stáva sa ale napríklad aj to, že nestačí ani jedno, ani druhé a to už potom skúšam performance, divadlo alebo film. V poslednej dobe sú to aj melódie k niektorým básnickým textom.
- Mala si niekedy obavy, že sa svojimi básňami pred čitateľom príliš odhaľuješ, že sa priveľa o tebe môže dozvedieť?
Čo je priveľa? Mne to príde prirodzené a pomerne jednoduché ako krajec chleba s maslom. Málo sa hanbím, to bude asi z určitého hľadiska nejaký problém. Ale mne je to aj trochu jedno, čí je to problém (smiech). Veď ktovie, nevieme si to možno teraz vôbec predstaviť, ale raz budeme všetci o sebe vedieť sebe úplne všetko. Sme krásne prepojení, v dokonalej jednote, len pre rôzne hmly a večné chcenie vlastniť, sme slepí to každodenne vidieť. A obavy mám pred jediným človekom. Neviem si predstaviť, aká apokalypsa by nastala, keby moje verše čítala moja babka.
- Veci nazývaš pravými menami, na nič sa nehráš, v tvojej tvorbe je cítiť silnú túžbu po slobode a nezávislosti. Kde vidíš samu seba o pár rokov? Kam by mala viesť tvoja cesta?
Som momentálne tu, v tejto miestnosti a netuším, čo bude o pár rokov. V pravidelných intenciách však cítim vďaku za život a preto hľadám formy tejto vďaky. Tak budem tvoriť. Je to pre mňa najlepšia cesta. Tuším, že keď nebudem tvoriť, nebudem šťastná. A tak sa vidím. Šťastná dnes a možno o pár rokov. Ktovie. A keď zajtra zomriem, to bude teda riadna sranda, pretože som podľa tejto odpovede mala byť šťastná ešte pár rokov.