Ako jedna škola zmenila Eve život

Prvý deň v novej škole bol pre Evu Borovú, prezývanú od nepamäti Figa, šokujúci. Najprv si ju pomýlila upratovačka so žiačkou z deviatky a nemilosrdne ju vykázala von z budovy, načo jej musela Eva zdĺhavo vysvetľovať, že ona nie je žiačka ale nová učiteľka a že dnes do tejto školy nastupuje. A chvíľu nato sa zrazila vo dverách s akýmsi strapatým trdlom, ktoré jej vyrazilo z rúk všetky predmety, ktoré v nich mala, vrátane diára, okuliarov a písacieho pera. Najmä okuliarov jej bolo ľúto, boli nové, ešte nenosené, s pekným elegantným rámikom a aj keď ich Eva ani veľmi nepotrebovala, keďže mala len mínus pol dioptrie na jednom oku ,mala vďaka nim pocit, že vyzerá vážne a dôstojne a tento pocit pri jej výške stopäťdesiatpäť centimetrov aj s podpätkami, Eve veľmi pomáhal.

Zo strapatého trdla sa nakoniec vykľul zástupca školy a to Evu rozladilo ešte viac. So zástupcami školy mala nedobré skúsenosti a tajne dúfala, že keď tejto škole velí stará pani riaditeľka, za zástupcu si vyberie staršiu a rozvážnu pani a nie takéhoto strašiaka, ktorý tu lieta ako ježibaba na metle a poriadne jej ide na nervy. Eva mala podozrenie, že tento strapatý chalanisko by bol schopný na chodbách školy hrať s deťmi futbal alebo púšťať na ihrisku šarkanov namiesto toho, aby ich učil niečo zmysluplné. A tu treba povedať, že sa veru ani nemýlila a keby mal magister Vlhký voľnejšiu ruku, určite by s radosťou v škole usporadúval Noci strašidiel a letné i zimné Olympijské hry.

A do tretice všetkého zlého ju pri predstavovaní pani riaditeľka Dobrava Veselá nepredstavila kolegom ako Evu Borovú, ale z neznámych príčin ju prekrstila na Evu Smrekovú, čo vyvolalo záchvat smiechu nielen u pána magistra Vlhkého, ale aj u všetkých starších či mladších kolegov a Figu to nesmierne pobúrilo. Na takéto veci bola citlivá. Priala si, aby ju vnímali ako váženú a skúsenú pedagogičku, zatiaľ čo ju na jednom pracovisku všetci, vrátane žiakov, prezývali Figa a na ďalšom sa jej hneď v prvý deň smiali, že je Smrek. Mala toho akurát tak dosť. Na toto sa toľko trápila na univerzite? Najprv vyštudovala najťažšiu aprobáciu matematika - chémia, potom si ešte robila doktorát a vyslúži si všade len posmech? Eva bola rozhodnutá ukázať svoje kvality.

Hneď na druhý deň ráno, napochodovala do zborovne dokonale pripravená, dá sa povedať, že bola pripravená na všetko. A predsa hneď zažila ďalšie prekvapenie. Zistila, že škola nevedie triedne knihy ani klasifikačné hárky. "A kde zapisujete absencie žiakov?"

"Tie sa nezapisujú." Informoval ju magister Vlhký. "V našej škole si žiaci nahlasujú absenciu dobrovoľne a vopred."

"Ako dobrovoľne?"

"Každý žiak má za jeden polrok nárok na týždeň voľna. Deti to volajú dovolenka. Môžu si ho vyčerpať po dňoch alebo aj vcelku, len si to musia elektronicky zadať do systému vopred, aby učitelia vedeli operatívne meniť učebné plány."

"Čože, vy meníte učebné plány podľa prítomnosti žiakov?"

"Áno, samozrejme, nebudeme predsa robiť drahé experimenty alebo zložité výpočty, keď niektorý žiak chýba." Eva bola šokovaná.

"Takže dochádzku si robia deti vlastne sami? Ale to ich určite láka podvádzať a klamať a dopadnete tak, že vám do školy prestanú chodiť úplne! "

"Áno, pokusy o podvody sme na začiatku zaznamenali, ale teraz už to nikto neskúša, deti zistili, že sa to vlastne vôbec nevypláca. Majú nárok na voľno, kedy chcú, tak načo podvádzať." Pán zástupca sa na Evu ešte stihol roztržito usmiať a už odletel na svojej neviditeľnej metle hasiť iný problém skôr, než mu stihla položiť ďalšiu otázku, kde sa zaznamenáva odučená látka a známky, keď neexistujú triedne knihy a klasifikačné záznamy.

Vzala si teda len svoj zápisník a poznámky a napochodovala do ôsmej B. rozhodnutá urobiť si obraz o úrovni vedomostí žiakov. Skúšala pri tabuli, vystriedalo sa jej tam bezmála polovica triedy a Eva stále nebola spokojná. "Toto musíte ovládať, sypať spamäti, inak sa nepohneme s učivom ďalej." Tvrdila žiakom rezolútne a trieda bola ticho, akoby v akomsi kŕči.

Ďalšiu matematiku mala v sedmičke. Opäť to isté, skúšanie pred tabuľou a ticho.

"Prečo sa tvárite tak prekvapene?" Nevydržala to Eva a spýtala sa žiakov na ich podivné reakcie, keď aj v tretej triede to bolo rovnaké.

"Nepoznáme to." Ozval sa hlas z poslednej lavice.

"Čo nepoznáte?" Nerozumela Eva.

"Nikto nás nikdy takto neskúšal. Je to veľmi stresujúce, reagovať na všetko tak rýchlo a presne. Nie sme stroje. Sme ľudské bytosti."

Zazvonilo na prestávku. Deti vyšli von a ona ostala sedieť za svojím stolom.

Čo je toto za školu? Pýtala sa samej seba.

Každý deň bola vystavená veľkému množstvu prekvapení. Na veľa vecí musela prísť sama. Že absencie naozaj nie sú žiadny problém, že deti sa spolu s učiteľmi dohodnú, kedy sa bude skúšať alebo písať test, že známky sa zapisujú rovno elektronicky do systému a deti aj ich rodičia majú do systému svoj vlastný prístup. Že učebnice sú zbytočné, všetky deti majú laptopy s pripojením na internet a každú látky tak majú k dispozícii rovno s linkami, kde si môžu pozrieť adekvátne obrázky a názorné ukážky každého učiva.

Eva bola zošnurovaná vžitými šablónami a vzorcami správania a tak sa na hodinách predsa len snažila pridržiavať učebných osnov a plánov v presvedčení, že žiaci musia mať objem vedomostí adekvátny svojmu veku. Aké však bolo jej prekvapenie, keď zistila, že v skutočnosti vedia oveľa viac. Voľnosť a slobodomyseľný duch, ktoré v škole panovali, podnecovali v deťoch zvedavosť, fantáziu a tvorivosť. Od útleho veku boli všetkými možnými spôsobmi motivované k aktivite, k rozmýšľaniu a ku kritickému mysleniu.

Tieto deti nikto neoklame, nachytajú vás na hruškách, ani neviete ako. Hovorievala si v duchu, keď kráčala unavená domov. Niekedy zašla za zástupcom a preberala s ním svoje obavy o množstvo prebratého učiva. Zdalo sa jej, že otázky žiakov sú síce fajn, ale veľmi zdržujú. Bála sa, že s nimi nestihne prebrať všetko, čo by mala. Predsa len, matematika je dôležitý predmet, hovorievala zástupcovi a on jej rozprával ako na fyzike a prírodopise deti najradšej objavujú tajomstvá vesmíru a v praxi si overujú fyzikálne alebo biologické zákonitosti a teórie. "Oni si aj tak zapamätajú iba zlomok toho, čo im hovoríme. Tak treba využiť chvíle, keď ich niečo zaujme a venovať sa najmä tomu. Keď sú niečím zaujatí, prepašujete im pomedzi pokusy a príbehy zo života aj veľa užitočných informácií. A vzorce? Na tie im vždy vymyslím nejaký trik, viete také tie mnemotechnické pomôcky. Napríklad Newtonove zákony som premenoval na nutelové a hneď sa im lepšie pamätali." Eva v duchu krútila hlavou. Nutelové fyzikálne zákony? Veď je to strašná hlúposť.

Keď ju raz však magister Vlhký pozval na večerné pozorovanie oblohy, kde zavítala polovica školy a tak sa za jedným ďalekohľadom tiesnili davy detí, ktoré si vzrušene rozprávali o hmlovinách, čiernych dierach a súhvezdiach, Eva si pripadala, akoby bola na akejsi inej vzdialenej planéte a celý jej doterajší život ostal kdesi v diaľke.

Zvykla si, že pri styku so zástupcom, si musí držať veci pevne v rukách, pretože bol veľmi pohyblivý, rýchly a temperamentný, čelo mal ustavične mokré od potu, niekedy sa jej zdal akoby až prekliato tekutý. Bol všade a nikde, vedel, kde sa čo šuchlo a všetko hneď bleskovo vyriešil. Pravda, jeho spôsoby riešenia, boli často veľmi nekonvenčné a pre puntičkársku Evu až dych vyrážajúce. Keď napríklad žiaci rozbili oblok, pán magister Vlhký, v spolupráci s vinníkmi, opatrne povyberal všetky črepy a nasledujúci týždeň mala celá škola povolené vchádzať aj vychádzať oknom, keďže sa nachádzalo práve na prízemí. Keď sa ho Eva ironicky opýtala prečo len jeden týždeň, prečo nie celý školský rok, pán magister jej s pokojom vysvetlil, že potom už je, bohužiaľ, zlá predpoveď počasia, začnú dažde a búrky a tak sa okno bude musieť dať zaskliť. Aká škoda, však? Vzdychol ešte a odletel. A keď Eva na vlastné oči videla cez toto okno liezť pani riaditeľku Veselú, ktorá na ňu žmurkla a poznamenala, že je to takto bližšie na poštu aj do jedálne, nenachádzala slov. Ju by nikto neprinútil ísť do jedálne skratkou cez okno. Čo jej opätky? To predsa neprichádzalo do úvahy.

Inokedy, keď ktorýsi chlapec nalial upratovačke do prípravku na leštenie podláh akýsi gél, po ktorom sa hrôzostrašne šmýkalo, vyhlásila škola voľno a deťom sa usporiadali na všetkých chodbách kĺzacie hody. Kupodivu sa nik nezranil, najmä vďaka predvídavým opatreniam pána zástupcu, ktorý popri stenách dal umiestniť tapacírované mantinely a žinenky.

O niekoľko týždňov bola Eva opäť šokovaná, keď kolegyňa prichytila za budovou školy fajčiť niekoľkých ôsmakov a namiesto exemplárneho potrestania, ktoré Eva očakávala, sa vedenie školy rozhodlo vyhlásiť Deň fajčenia. Každý žiak hneď pri vchode bol ponúknutý balíčkom cigariet s podmienkou, že si musí zapáliť hneď a zaraz. Kto odmietol fajčiť, špeciálny balíček cigariet s obrázkom školy nedostal.

Po pár hodinách všetci žiaci, ktorí ponúknuté cigarety neodmietli, kašľali, červeneli sa a zvracali a pedagógovia im podávali vopred pripravené misky na zvratky, fľaše s vodou a obklady na čelo. Namiesto vyučovania sa v učebniach a na stenách chodieb po celý deň premietali obrázky pľúc a zubov dlhoročných tuhých fajčiarov spolu s grafmi a štatistikami výskytu rakoviny pľúc. Operácia nádorov spôsobených rakovinou pľúc spolu s pacientami po tomto zákroku boli zachytené v krátkych videách tak sugestívne, že žiaci chodili po areáli školy celý deň veľmi tichí a bledí. Všetko sa to dialo v pokojnej a uvoľnenej atmosfére. Celý deň mali všetci možnosť klásť otázky, na ktoré im odpovedali nielen učitelia, ale aj pozvaní lekári. Evu udivilo, aké otázky deti kládli. A ešte viac ju udivilo, že na konci Dňa fajčenia, zavítali do budovy školy rodičia. Slovo si potom vzala pani riaditeľka, ktorá vysvetlila všetkým prítomným, že sa škola rozhodla namiesto trestania jednotlivých vinníkov, vysvetliť problematiku fajčenia všetkým žiakov názorne a celoplošne. Kým hovorila, premietal pán zástupca zábery poškodených pľúc a zubných sklovín, zažltnutých prstov a poškodenej pleti. Na záver zaburácal školskou aulou silný fajčiarsky kašeľ. Pani riaditeľka Veselá poďakovala

rodičom, že prišli a vyzvala ich, aby sa s deťmi na túto tému aj doma porozprávali a aby anonymne na web stránku školy napísali svoje pripomienky a komentáre k podujatiu.

Eve sa rozhodla, že sa už ničomu v tejto škole nebude čudovať.

A tak sa stoicky pozerala, ako sa žiaci denne šmýkajú po zábradliach, šplhajú po požiarnych rebríkoch, ktorých tu bolo na jej vkus akosi priveľa, ako cez prestávky maľujú, kreslia a sprejujú na steny plotov okolo školy. Škola bola umiestnená v prírode, z jednej strany ju obopínal začínajúci les, na ďalších dvoch stranách sa rozprestierali obrovské ihriská s tenisovými kurtami, volejbalovými, basketbalovými a futbalovými plochami a na južnej strane bola lemovaná parkami a záhradami, kde boli porozmiestňované trampolíny, hojdačky, bazény alebo v zime klziská s kopce vhodné na sánkovačku. Deti sa za pekného počasia po každej hodine na dvadsať minút vyhrnuli von a ako nedočkavé šteniatka sa rozpŕchli na všetky strany za zábavou. Opakovaná melódia zvonenia žiakov privolala späť do budovy a tak sa to striedalo celý deň. Školské zvonenie bolo pre Evu ďalším šokom. Niežeby niečo mala proti Beethovenovi, Mozartovi alebo Smetanovi, ale každý týždeň sa melódie školského zvonenia menili, čo Evu spočiatku miatlo pri práci a deti ju rutinovane poučovali aký skladateľ práve hrá a aká skladba práve znie, nakoľko rozvrhy skladieb a ich autorov boli vyvesené na nástenkách v každej triede a aj žiaci mali možnosť pridávať skladby podľa svojich chutí a vkusu, takže niektoré týždne sa ako zvučka zvonenia ozývalo Egove Žijeme len raz, práve tu a práve teraz, inokedy spieval Elán Nie sme zlí alebo Rytmus s Tinou je koniec, tak to pochop a Eva sa pristihla pri myšlienka, či priveľa demokracie nie je predsa len niekedy na škodu veci.

Na jednotlivé ihriská a cvičebné náradia sa žiaci hlásili elektronicky a systém bol nastavený tak, aby sa žiaci spravodlivo striedali. Raz, keď videla deviatakov ako visia dole hlavou vo výške najmenej päť metrov na duboch lemujúcich pozemky školy, celá nervózne pristavila zástupcu. "A to sa nebojíte, že sa tým deťom vonku niečo stane? Pozrite na nich, v akej výške sú!" Pán magister Vlhký na ňu pokojne pozrel: "Všade máme senzory. Akonáhle sú v nebezpečenstve alebo v ohrození zdravia, spustí sa alarm. Senzory vyhodnocujú ich fyzickú kondíciu, momentálny psychický stav, aj riziko činností, ktorej sa venujú. Deťom treba veriť, pani kolegyňa."

"To ste tu nemali nikdy žiaden úraz?" Spýtala sa Eva nespustiac oči z chlapcov na stromoch.

"Ale áno, mali, pravdaže, zlomené ruky aj nohy, odreniny, vykĺbené lakte, každý mesiac bolo niečo. Ale potom sme zaviedli preventívne testy a výskyt úrazov sa znížil o 70 percent. Od minulého roka sme mali len jednu rozbitú hlavu a jeden vybitý zub. A potom len samé odreniny, škrabance a modriny, pravdaže."

"Pravdaže? Modriny a škrabance sú v poriadku? Mne keby decko prišlo domov s modrou rukou alebo zodratými lakťami, asi by som to nebrala, že je to v poriadku!

A o akých preventívnych testoch to hovoríte?"
"No to je trochu zložitá záležitosť, pani kolegyňa, ale rád vám to podrobne vysvetlím napríklad pri večeri, teraz už musím bežať, prepáčte." Povedal a zmizol skôr, než Eva stihla odpovedať. "Tak pri večeri, hej? To mám ísť s takým trdlom na rande?" Vzdychla. Jej priateľkám by bol na smiech. Aj mame, sestre, všetkým. Napriek tomu si večer obliekla jedny so svojich elegantných šiat, obula topánky na vysokom podpätku a skrútila nepoddajné kadere do drdola . Magister Vlhký po ňu prišiel, strapatý ako vždy, ale v slušivom, možno aj novom obleku a galantne jej otvoril dvere na svojom bielom Forde. Eva sa usadila a ani nemala čas zhodnotiť jeho oblek alebo si obzrieť interiér auta, pretože sa musela držať rukami sedadla. Pán magister Vlhký bol rovnako rýchly a nevypočitateľný za volantom ako všade inde. Ostro rezal zákruty, prudko brzdil a ešte prudšie pridával plyn veselo pritom Eve rozprávajúc ako si za prvé peniaze kúpil starú škodovku a aký je rád, že teraz má tohto Forda, len škoda ,že je už taký opotrebovaný. Eva podotkla, že pri tomto štýle jazdy, je veru div, že Ford ešte vôbec drží pokope. Týmto jej slovám akoby chcel Ford vzdorovať a tak, keď sa pán magister Vlhký náhle rozhodol, že bude lepšie zájsť do Reštaurácie U kozmonauta ako do Viechy pod kopcom, kam mieril pôvodne, a prudkým manévrom auto otočil, až brzdy škrípali a najmenej dve kolesá sa podľa Evy ocitli vo vzduchu, Ford svojho pána nenechal v štichu a tento náhly obrat o takmer 180 stupňov, zvládol vskutku elegantne. O Eve sa naproti tomu nedalo tvrdiť, žeby túto cestu zvládla elegantne alebo aspoň bez úhony. Veď posúďte samy : keď vystúpila z auta pred Reštauráciou U kozmonauta, šaty mala ukrkvané, vlasy strapaté, bola biela ako krieda a napínalo ju na zvracanie. Keby nie tejto jej nevoľnosti, neváhala by vytmaviť magistrovi Vlhkému, čo si o ňom a jeho štýle šoférovania myslí. Pán Magister spokojný sám so sebou, so svojím Fordom aj s reštauráciou, ktorú vybral, sa milo usmieval, neprestávajúc rozoberať výhody áut oproti konskému povozu alebo dokonca bicyklu a dvorne Eve ponúkol rameno, ktoré Eva, ešte trochu neistá v nohách, rozladene prijala zaprisahajúc sa v duchu, že s ním nikdy viac do auta nesadne.

"Čo vám môžem priniesť?" Spýtal sa ich čašník hneď, ako sa usadili. Eva, ktorá sa nestihla spamätať z bláznivej jazdy, bola ohúrená jeho oblečením v štýle skafandra ako aj interiérom reštaurácie vyzerajúcej ako kozmickú loď a preto vyhŕkla : "Pomohol by Diazepan!"

Načo sa čašník spolu s jej sprievodcom veselo rozosmiali a navrhli jej hneď niekoľko nápojov, ktoré podľa nich majú rovnaký alebo dokonca lepší účinok.

Nakoniec si horko - ťažko objednali, ale Eve sa zo všetkých tých pstruhov Apollo, steakov Veľkej medvedice alebo cestovín na vesmírny spôsob, mierne začala točiť hlava. Servírované jedlo aj nápoje však nakoniec boli chutnejšie ako Eva čakala a sledovať reč a rýchly tok myšlienok jej spoločníka bolo príjemnejšie a milšie, než si vôbec vedela predstaviť. Sedeli v reštaurácii dlho, pozorovali hviezdnu oblohu, ktorá sa im zjavila nad hlavami a potykali si. "Ignác", podal jej ruku magister Vlhký, keď mu tykanie navrhla.

"Figa," odpovedala Eva bez rozmýšľania a potom sa rýchlo opravila : "vlastne Eva".

"Mohla by som ťa volať Igy, ak chceš."

"V pohode!" zasmial sa. "Mne je dosť jedno, ako ma kto volá!"

"Ešte si mi nepovedal ako je to s tými preventívnymi testami, čo vám znížili v škole úrazovosť. Ja som totiž z tých všetkých ihrísk, bazénov a trampolín dosť nervózna. Veď si tam môžu ublížiť."

"Vychádzali sme z toho, že deťom treba dať dôveru. Ukážeš im hranice pokiaľ môžu zájsť a veríš ich inteligencii a schopnostiam. No a z bezpečnostného hľadiska nám pomohli práve tie preventívne testovania. Každý žiak je pod dohľadom odborníka raz za pol roka testovaný na všetky možné fyzické úkony. Deti to majú radi. Môžu si vyskúšať saltá na trampolínach, stojky na rukách, skoky do vody z rôznych výšok. Vidia svoje limity, vidia ako sa ich možnosti posúvajú, dostanú pokyny, ako sa zlepšovať. Je na nich, na akú úroveň sa za pár mesiacov posunú a podľa pridelenej úrovne, si môžu vyberať športovisko a náradie."

"Alebo strom." Dodala Eva.

"Stromy sú už pre tých najstarších" mávol Ignác rukou "a aj oni vedia, do akej výšky môžu liezť. Základným princípom, ktorý ich chceme naučiť je rešpekt k sebe i iným, tolerancia a ohľaduplnosť. Tento koncept vytvorila pani riaditeľka a žiaci a učitelia sa s ním buď stotožnia alebo odídu. Nič medzi tým. Niekedy chcú deti na škole ostať, ale rodičia sú proti. Vychovávame vlastne aj niektorých rodičov." Ignác na Evu žmurkol. "Aj oni si musia posúvať hranice tolerancie, aby zvládli mať dieťa na tejto škole. Máme tu veľa handicapovaných detí, detí s poruchami učenia, detí, ktoré sa niečím odlišujú od priemeru."

"Mne sa vidí naša škola plná nadpriemerných a hlavne nadaných detí!"

"Povedala si naša?"

"A nie je naša?" Usmiala sa.

Potom pozrela na hodinky : "Je polnoc, mali by sme pomaly ísť." Zdvihli sa.

"Vadilo by ti, keby sme šli späť pešo?" Spýtala sa, keď Ignác zamieril k autu.

"Taký kus?"

"Nie je to tak ďaleko, možno slabých päť kilometrov."

"A čo tvoje opätky?" Pozrel na jej nohy.

"Nevadia mi."

"V poriadku, pre auto zabehnem pokojne aj zajtra, len mi cestou nenadávaj, že si si zničila topánky." Eve sa uľavilo. Keby Igy jej návrh neprijal, bola odhodlaná spiatočnú cestu absolvovať nepripútaná, s rukou na ručnej brzde a pripravená v kritickej chvíli vyskočiť za jazdy.

Od toho večera bola Eva čoraz viac vťahovaná do vnútorných záležitostí školy. Organizovala výlety a exkurzie, angažovala sa v ochrane prírody a krajiny a zlákala do nej nielen žiakov, ale i kolegov a rodičov.

Niekedy sa jej stávalo, že nerozumela, ako jej kolegovia dokážu každú situáciu riešiť s humorom, nadhľadom a ľadovým pokojom. Nepočula žiadneho pedagóga zvýšiť hlas a treba uznať, že ani deti na seba vôbec nekričali, akoby by im to bolo načisto cudzie. Takisto sa v škole nediali žiadne fyzické strety alebo konflikty a Eva sa často zamýšľala prečo sa tieto deti nepúšťajú do bitiek a vzájomných zápasov ako všetky ostatné deti všade inde, kde doteraz učila. Akoby táto škola bola oprostená od akejkoľvek formy agresivity.

Po čase však na sebe spozorovala, že aj ona sama začala brať veľa vecí, najmä však samu seba, menej vážne.

Evu neprekvapovali len praktiky a odolnosť jej kolegov učiteľov. Najväčšmi bola prekvapená

zo svojich žiakov. Malí i tí väčší, od piatakov až po deviatakov, všetci boli na hodinách zvedaví, plní otázok, dychtiaci po vedomostiach. Nikdy doteraz sa jej nestalo, aby sa deti dožadovali ťažších a ťažších matematických úloh, aby žiadali od učiteľa toľko detailov a toľko vysvetlení. Eva si pripadala ako encyklopédia a napriek dôkladným prípravám, sa jej neraz stávalo, že bola v úzkych. Musela sa doma viac sústreďovať na praktické príklady zo života, hľadala na internete a youtoube krátke ilustračné videá všemožne sa snažiac obstáť v očiach svojich, ako sa jej videlo, geniálnych, žiakov.

Eva si to možno ani neuvedomovala, ale atmosféra školy ju postupne opantávala. Namiesto nudných vzorcov a poučiek, začala žiakom všetky úlohy zadávať zasadené do situácií zo života a na jej vlastné prekvapenie sa počas hodín matematiky a chémie, ozýval v jej triedach smiech. Na chémii im ukazovala zázraky prírody a niekedy im javy približovala až rozprávkovým spôsobom. Robila efektné experimenty, ktorými oživovala každú hodinu. Ukazovala deťom krásu a príťažlivosť matematiky a chémie, ktorú sama objavila až vďaka nim.

Na chodbe ju raz ráno zastavila kolegyňa slovenčinárka. "Ahoj Figa, ty si odporučila celej siedmej A zúčastniť sa matematickej olympiády?"

"Áno, sú veľmi šikovní, tak prečo nie?"

" Ja len, že to sme tu ešte nemali, celú triedu na olympiáde." Povedala slovenčinárka.

"Na recitačné preteky ani na literárne súťaže ich to akosi neťahá. A to som im, prosím, zrušila povinné čítanie!"

"Ako zrušila?" Spýtala sa Eva.

"Jednoducho nemajú povinné čítanie ani čitateľské denníky. Aj tak to len opisovali z internetu. Zaviedla som hodiny voľného čítania. Každý žiak pripraví súhrn o knihe, ktorú práve číta. Môže prečítať úryvok, jednu kapitolu alebo len povedať obsah a dôvod, prečo by ju odporúčal. Neverila by si, aké knihy tie decká podonášali. Nič nezatracujem, nechám ich voľne debatovať. Sami prichádzajú na to, prečo sú niektoré knihy klasika a niektoré brak."

"Ešte som nezažila, aby učitelia mali takúto voľnú ruku. A tak málo papierovania. Deťom prvýkrát vysvetľujem matematiku aj chémiu ako zábavnú hru. Keď sa môžu zabávať, naučia sa oveľa viac. Ale tie papiere, to bude problém. Nebudú na konci školského roka chýbať? Na predchádzajúcej škole sme museli robiť desiatky výkazov a plánov a tu nič."

"Výkazy a všetky papiere robia brigádnici." Povedala kolegyňa a Eva opäť raz nechápala.

"Akí brigádnici, preboha?"

"Riaditeľka zamestná vždy na pár hodín dve brigádničky a oni za všetkých učiteľov vybavia potrebnú byrokraciu. Pani riaditeľka tvrdí, že učiteľ sa má sústrediť na vzdelávací a výchovný proces. To je najdôležitejšie. Ty si ju ešte nepočula rozohniť sa, však?"

"Nie, nepočula." Pokrútila hlavou Eva.

"Tak vydrž, ono to príde, budeš mať zážitok."

A veru zážitok prišiel. Bolo to jeden novembrový pondelok, keď na popoludňajšiu poradu neočakávane zavítal pán inšpektor Albín Rýpavý a dal sa kontrolovať akési prípisy. Pani riaditeľka Veselá ho najprv nechala na pokoji a viedla poradu podľa plánu, ale keď jej pán inšpektor začal vyhadzovať na oči kde akú nezrovnalosť a dokonca sa vyhrážal hĺbkovou kontrolou, to už na starú paniu bolo priveľa. Bez toho aby zvýšila hlas alebo aby jej zišiel z tváre povestný úsmev, pánovi inšpektorovi vysvetlila, čo si o tejto jeho kritike myslí. "My tu v prvom rade vzdelávame a v druhom rade vychovávame z detí osobnosti! Ak si myslíte, že nás budete ničiť vašimi absurdnými požiadavkami a neustále sa zvyšujúcou byrokraciou, tak ste na omyle! Tie svoje požiadavky, čo stále chrlíte, si strčte za klobúk. Ak potrebujete viac vyplnených tabuliek a prázdnych fráz, pošlite nám tu na to nekvalifikovaných ľudí. Moji kvalifikovaní ľudia budú robiť iba prácu, za ktorú sú zodpovední!"

Pán inšpektor Rýpavý zbledol, napravil si kravatu a veľmi rýchlo sa porúčal. Riaditeľka si po jeho odchode pokojne odpila z kávy a pokračovala vo vysvetľovaní plánu predvianočnej výzdoby v areáli školy. Fige sa chcelo smiať.

Začala sa v škole cítiť ako doma, čo sa jej v doterajšej kariére ešte nikdy nestalo. Prestala nosiť svoje komnzervatívne šaty a kostýmy, upustila od topánok na opätkoch, začala sa obliekať do voľných nohavíc a dlhých sukní, ku ktorým si obúvala tenisky alebo balerínky, okuliare zostávali čoraz častejšie v puzdre až ich nakoniec nechávala doma na polici a celá sa akoby uvoľnila. Nebála sa priznať pred žiakmi, že niečo nevie, diskutovala s nimi ako s rovnocennými partnermi a oni jej postoj oceňovali. A keď ju raz pristihli, ako sa šmýka na tobogane vedúcom zo strechy školy rovno do bazéna s loptičkami, stala sa ich obľúbenou učiteľkou. Figa navyše prestala riešiť, či nestratí u detí svoju autoritu alebo či v niektorej situácií neutrpí jej dôstojnosť, čo malo za následok, že sa viac sústredila na svojich zverencov. Vnímala každého ako zašifrovanú skrinku s utajeným obsahom. Niekedy bola šifra vcelku jednoduchá a do skrinky získala prístup celkom poľahky, inokedy sa pri lúštení znakov, napriek svojej matematickej dômyselnosti, veľmi zapotila. Odmenou jej však bolo, keď sa jej žiaci zverovali s tajomstvami, keď ju žiadali o radu alebo s ňou konzultovali svoju budúcnosť.

A najzaujímavejšie bolo, keď jej úplne prestalo vadiť, že ju volajú Figa.

Zaviedla výučbu niektorých hodín matematiky a chémie vonku, spolu s Magistrom Vlhkým viedla krúžok pestovania kvetín a liečivých bylín a dokonca mu navrhla chovať v priľahlých záhradách oslíka a ovcu, spolu s mačkami a psami, čo následne pedagogický zbor jednohlasne schválil. Výsledkom bolo, že deti sa mohli počas vyučovania alebo aj po jeho skončení starať o rastliny a zvieratá a naučiť sa o nich oveľa viac ako z kníh. Navyše do chovného výbehu daroval jeden otecko aj poníka a cez leto sa tam dali pozorovať viaceré druhy vtákov, takže deti sa mohli učiť spoznávať ich po hlase. Nečudo, že viacerí zo žiakov tejto školy sa neskôr rozhodli študovať nielen matematiku a chémiu, ale aj botaniku, zoológiu, veterinu či medicínu. Raz, keď už bola Eva v škole viac než rok, ju práve vo výbehu zvierat zastihol pán zástupca riaditeľky.

"Ahoj Figa, mohol by som na slovíčko?" Opýtal sa opatrne. Eva práve čistila kopytá poníka a tak len mykla plecom. "Jasné, čo potrebuješ?"

"Chcel som sa ťa spýtať, či by si si ma vzala." Povedal potichu a ona sa prudko postavila.

"Čože? Aby som bola Vlhká? Nikdy!"

"Na tú hlúpu prezývku som si už zvykla, ale.."

"Nemusíš sa volať ako ja, môžeš si nechať vlastné priezvisko! Viem, že takú obeť nemôžem žiadať od žiadnej ženy, aj keď otca by to, samozrejme, potešilo."

"A čo deti, úbožiatka!" Pokračovala Figa vo svojom.

"Aké deti?"

"Predsa naše deti, to by si chcel, aby sa im odmalička vysmievali? Ak by sme mali dcéru, mala by na výber, to ti poviem, buď dobrý deň volám sa Jana Vlhká alebo ešte lepšie, ja som Jana Borová, teší ma, môžete ma volať Figa, ak chcete, som zvyknutá, volali tak celý život moju mamku. My sa predsa nemôžeme vziať, uznaj, že to neprichádza do úvahy!"

Vtedy sa inak celkom mierny magister Vlhký naozaj nahneval. Tento preňho neznámy pocit ho prinútil buchnúť po ohrade výbehu, zakričať "Tak už dosť!" a schmatnúť Evu do náručia. A keď ju celý rozčúlený držal v náručí, neodolal jej vôni a pobozkal ju. A Eva, vykoľajená týmto nevídaným prejavom magistra Vlhkého, o ktorého citoch nemala vôbec žiadny prehľad, nakoľko síce spolu trávili veľa času, ale nikdy medzi nimi k ničomu nedošlo a tak bola presvedčená, že je pre Igiho len akousi bútľavou vŕbou, si pomyslela, že si môžu na matrike predsa dať meno zmeniť. A vyberú si úplne bezchybné nepriestrelné priezvisko, s ktorým budú obaja spokojní.

"No tak dobre," povedala nakoniec, keď Igy svoje objatie trošku uvoľnil "ale musíš mi sľúbiť, že šoférovať pri spoločných cestách, budem vždy ja!"

Volajú sa Slovákovci. Ich syn, po dedkovi Nikodém, dostal už v škôlke prezývku Demo, čo on bez problémov prijal a ak sa aj jeho mama v duchu obávala, či ho časom nezačnú volať Demo - verzia alebo Demo - nahrávka, rozhodla sa nedať tieto svoje obavy najavo.

A keď k Demovi po čase pribudla sestrička a rodičia prešli všetky dostupné kalendáre, aby jej vybrala neskomoliteľné meno a napokon ju pokrstili Annamária, rodinka bola spokojná. Vtedy ešte netušili, že malá sa v šiestich rokoch premenuje na Kiki, čím načisto vykoľají svoju mamku.

Kikino rozhodnutie jej okolie rešpektovalo a volali dievčatko podľa jej želania, aj napriek tomu, že Figa, ktorá sa stala medzičasom riaditeľkou školy, sa s touto prezývkou svojej dcéry akosi nevedela stotožniť, keďže susedia takto volávali na svoju fenku fúzača skríženú s kokršpanielom.

Kiki však bola odmalička celá svoja mama. Tak ako ona, mala na všetko jasný názor. Keď ste sa jej opýtali, čím by chcela byť, odpovedala bez zaváhania, akoby nemohla uveriť, čo za hlúpu otázku jej to dávate.

"No predsa učiteľkou! Ako naši!"