Každé gynekologické vyšetrenie je pre mňa traumatizujúce. Nezáleží, či sa jedná o bežnú preventívnu prehliadku alebo vyšetrenie počas tehotenstva či v šestonedelí, vždy mám pocit, že mi počas návštevy gynekológa klesá IQ a stúpa tlak. Spočiatku som tento úkaz pripisovala svojej prílišnej hanblivosti, veď aj prezliecť sa v spoločnej dámskej šatni alebo zájsť do sauny, bol pre mňa odjakživa problém, ale postupom času, som samu seba presvedčila, že chyba je v nich.
V gynekológoch. Za celú svoju existenciu som nestretla ani jednu ženu gynekologičku, ale samých chlapov. Akoby ich toto povolanie priťahovalo.
Prekážajú mi ich dotieravé otázky o dátumoch, vadia mi ich pohľady na moje prsia, ktoré ohmatávajú pod priehľadnou zámienkou, že tam mám určite niekde niečo skryté, čo možno rastie a bujnie. Skrátka, tieto vyšetrenia absolvujem vždy so škrípaním zubov a keďže si v gynekologickej ordinácii pravidelne neviem spomenúť nielen na dátum svojho narodenia, ale ani na dátumy narodení vlastných detí, nosím na kartičke napísané všetky možné i nemožné dátumy, na ktoré by sa ma mohol gynekológ opýtať. Vždy sa ma však neomylne opýta na niečo, čo na kartičke nemám, aj keď si ju starostlivo pripravujem niekoľko dní vopred. Naposledy to bola záludná otázka : "Koľko máte rokov, pani Borová?", na ktorú som rýchlo nevedela nájsť odpoveď. Predsa len, počítanie spamäti mi nikdy nešlo a tak som vyhŕkla, čo mi prvé napadlo : "Dvadsaťsedem," načo sa môj gynekológ úprimne rozosmial. Pridala som sa k nemu. Nebudem mu predsa kaziť náladu a až po chvíli som si uvedomila, že toľko som mala, keď sa mi narodil najstarší syn, ktorý už navštevuje univerzitu.
Ako hovorím, v každej gynekologickej ambulancii sa mi rapídne zníži inteligencia a premieňam sa na akúsi hysterickú hlupaňu, ktorú sama nespoznávam a ktorá nie je schopná zosmoliť jednoduchú odpoveď na úplne jednoduchú otázku.
Napríklad, ako sa cítite. Ako sa asi môžete cítiť, keď musíte vyliezť na kozu, rozčapiť tam nohy a počas toho, ako sa vám kovové náradie zabára hlboko do útrob a umelé svetlo vám prudko svieti do očí, máte odpovedať na rôzne nezmyselné otázky.
"Dátum poslednej periódy?"
"Absolvovali ste niekedy potrat?"
"Máte vyoperovaný vaječník?"
"V ktorom roku ste mali zápal?"
Vy sa snažíte žmúriť oči, odpovedať správne a zároveň sa nezamýšľať nad tým, prečo lekár hmká a krúti hlavou. V opačnom prípade sa už vidíte na onkológii alebo na cintoríne. V poslednom čase vždy odchádzam z ambulancie s chuťou dať si preventívne vybrať všetky orgány, ktoré má pani s kosou v obľube. Urobila som si aj štatistiku, aby som v tom mala poriadok. Takže, ak by som sa chcela zbaviť tých nemožných preventívnych prehliadok a zároveň paralyzujúceho strachu, čo a kde možno číha, mala by som si dať vyoperovať : maternicu, vaječníky, prsia, pľúca, hrubé črevo, pankreas a mozog. Keďže okrem gynekológov nemám rada ani anesteziológov, preventívne operácie som zavrhla. A na najbližšiu návštevu gynekológa si so sebou vezmem ploskačku Becherovky.
Keď budem zas pôsobiť ako absolventka pomocnej školy, nech mám aspoň dobrú náladu.
Sedím na chodbe a je mi nanič. Mala by som utiecť, porozmýšľať, pouvažovať a nie takto, že hŕr a hneď na potrat. Najviac ma štve, že ma do toho tlačí Roman. Manipuluje mnou a dúfa, že si to nevšimnem. To jeho "Máš pred sebou ťažké skúšky, potom štátnice, diplomovku, predsa si nebudeš komplikovať život" - mi ide na nervy. Mala...
Anna milovala hory, modrú oblohu, trblietajúci sa sneh. Z času na čas, sa jej takto podarilo dostať sa z Popradu a vyvetrať sa. Ráno bývalo v Tatrách málo ľudí. Zaklonila hlavu a nechala lúče slnka, aby jej zohrievali tvár.
Keď som bola malá, ocko si ma často posadil na plecia, behal so mnou, až kým som nevýskala od radosti. Alebo som mu sedela na kolenách a rozprávali sme si vymyslené rozprávky.