Rozhovory


Poetka Daniela Dubivská :

"Nechcem byť len nemým divákom, keď viem, že môžem meniť svet, hoci aj básňou" 

Danku poznám dlhé roky a je to veľmi zaujímavá osobnosť. Zaujímavá svojím zjavom, vystupovaním i svojou poéziou. Je to filozofka každým svojím pórom a nie je to len tým, že filozofiu vyštudovala. Každé stretnutie s Dankou je veľmi obohacujúce. Veď posúďte sami.

Kristíne

Spustnem

ale ešte vždy

Ti budem hľadať meno

v ktorom bude

sever

juh

aj ošúchané topánky

a Ty nakoniec

všetkému

povieš iba

Mama

Báseň zo zbierky Karavána rýb                                                                        

So samotou

Chcem bez teba

dodýchať

bez teba piť čaj

rozvešať rána

po stožiaroch

bez teba

chodiť v šatách

z priehľadného skla

obrátiť dvere ticha

hore kľučkami

bez teba

pripnúť zväzok kľúčov

na hrdzavú samotu

Sonáta pre čiernu škrupinu                                                                                    

Nad strechou

môjho posledného dňa

bude

vták

v čiernej škrupine

nebude môcť krúžiť

ako ja

nebudem môcť

prižmúriť oči

otvorenú ranu života

nebudem znášať smútky

do pekelného hniezda

a nebo vypne playback

vták si ma ticho

uloží do škrupinky

vojdem tam celá

bez šiat

krátky výdych

mi odopne

aj ústa

Básne zo zbierky Žena v cudzom brlohu

  • Čo alebo kto ťa v tvojej tvorbe najviac ovplyvnilo/ovplyvnil?

"Ovplyvnili ma a inšpirovali mnohí básnici - či už Hevier, Ferlinghetti, Ashbery, Szymborska, Plathová...no v začiatkoch paradoxne viac prozaici. Čítala som tiež Sartra, Hesseho, Bellowa, Kunderu, Célina...Vždy som veľa a rada čítala, v knihách som nachádzala svet, z ktorého sa mi nechcelo vrátiť do toho skutočného. Neskôr som sa dostala k filozofii, vyštudovala som ju. Vždy ma fascinoval brilantný literárny štýl a sila metafor, prenikali do mňa. Básnický jazyk sa akosi prirodzene stal spôsobom môjho vyjadrenia, identity. Keď vás metafory začnú ovládať, báseň sa stane vašou bytostnou súčasťou. Pre mňa je to výsostne ľudská dimenzia. Verím v talent. Mala som a mám šťastie na stretnutia s vynikajúcimi literátmi. Viac ako 30 rokov chodím do Spišského literárneho klubu, moji priatelia a ich tvorba sú súčasťou mojej inšpirácie. Písanie je pre mňa šťastím, je zvláštne a zároveň príťažlivé pôsobiť na čitateľa silou slov."

  • Tvoje básne sú často vystavané tak, že pri ich čítaní vyvolávajú v čitateľovi silné vizuálne vnemy. Sú tieto vizuálne vnemy súčasťou tvojho tvorivého procesu alebo vznikajú spontánne?

"Píšem spontánne. Myšlienka je tvorivý proces, ale metafora vás schmatne a nepustí, modelujem ju a teším sa, že ku mne prišla. Občas má človek pocit, že chytá ulietajúceho šarkana. Niekedy nič nemením a báseň je hotová. Určite sa však k napísanému textu vraciam a niekedy zistím, že "chvíľa náruživosti" zo zdanlivého pocitu dokonalosti je preč. Stáva sa to. Báseň vtedy buď vylepším alebo sa jej úplne vzdám. Ak necítim silu vlastnej básne ja ako autor, neposielam ju k čitateľovi. Živelnosť však jednoznačne patrí k mojej tvorbe viac ako metodika, zväzovala by ma. Báseň podriaďujem intuícii. Ak vyvoláva silný vizuálny pocit, vytvára aj silnú atmosféru a vedie čitateľa z jednej stopy do druhej - k pochopeniu napísaných slov. Možno preto dostávajú občas moje básne prívlastok "surrealistické", akoby boli výtvarnými dielami. Inšpiruje ma hudba, výtvarné umenie, film, nielen literatúra. V básni nemusí víťaziť príbeh, hoci v nej je inak zakódovaný."

  • V tvojich zbierkach básní Karavána rýb a Žena v cudzom brlohu, je tento vizuálny efekt zosilnený aj veľmi pôsobivými ilustráciami. Ako vznikla spolupráca s Ľubom Repaským, ktorý akoby niekedy až dotvára atmosféru básne svojím poňatím a stvárnením.

"S vynikajúcim a mne autorsky blízkym levočským výtvarníkom Ľubom Repaským sa poznám dlhé roky. Blízki sme si dokonca aj rodokmeňom, pochádza z Oľšavice, kde sa narodil aj môj otec. Roky obdivujem jeho umeleckú kreativitu. Sme tvorivo prepojení a od začiatku som si ho vedela predstaviť ako ilustrátora svojich kníh. Je spontánny, energický a úžasný v nápadoch, má naozaj fascinujúcu farebnú fantáziu. Vie jej dať zaujímavú podobu, blízku mojej poetickej abstrakcii. Dnes je už známy aj z medzinárodných výstav. Má iskru, ktorá naozaj dotvára moje básne vizuálne. Preto si jeho ilustrácie vždy rada pozerám, vidím ich stále inak, menia sa mi pred očami."

  • Často pracuješ s motívom vody. Vnímaš vodu ako symbol vo viacerých rovinách? Čím je pre teba tento symbol taký silný?

"Ja sa celý život plavím...možno plávam s karavánou rýb, pritom pred vodou mám rešpekt a zároveň ma fascinuje. Je to monument aj pramienok. Plynutie sveta vnímam ako motív vody vo svojich básňach. Niečo, čo nezastavíte, čas, ktorý niečo odplaví, no niečo aj priplaví - okamih, ktorý zas zmizne. Vodu môžete prelievať v prstoch, ale nezmyje bolesť, skúšala som to (smiech). Ale vytvára ten dojem. Tak, ako cítim silu vody, cítim aj silu vetra, slnka...Voda vie nahnať strach aj upokojiť, pláva si v mojej tvorbe celkom spontánne a prirodzene. Nikdy ju nezastavím, čas ma unáša, môžem si jeho ubiehajúci rozmer ako nepolapiteľnej vody iba užívať."

  • Sú chvíle alebo životné situácie, ktoré ťa inšpirujú tak, že cítiš bytostnú potrebu dať svoje pocity na papier?

"V aréne našich pocitov je smútok najsilnejší. Je motívom, je ozajstný, nedá sa oklamať, ponorí sa do mňa. Cítim ho v každej bunke svojho tela, alebo v každej piatej, inak by som sa zbláznila...ale je veľmi skutočný a možno mi pomáha, keď ho v básni na chvíľu zhmotním a verím, že touto cestou, po veršoch, odíde zo mňa preč. Je vašou súčasťou, no potom sa ho chcete zbaviť. Človek zíde na svoje dno a v smútku cíti oveľa hlbšie. Mám smútok rada, ale iba keď sa ma zľahka dotýka a nerobí nátlak na moju dušu. Radosť je zas zhmotnená v samotnej realite, teším sa z nej naživo, málokedy v básni. Som tak trocha básnik smútku, ale spolu s mnohými, nie jediná. Možno je nespravodlivé, že má čitateľ zo mňa len tú smutnejšiu polovicu, ale verím, že zároveň aj hlbšiu a priezračnejšiu. Aj smútok vie porodiť radosť."

  • Vydala si dve zbierky básní, viem, že stále píšeš, preto je namieste otázka či sa chystáš vydať aj tretiu zbierku? Budú tam opäť témy samoty, smrti ako aj medziľudských vzťahov ako v predchádzajúcich dvoch alebo si ťa v poslednej dobe našli aj ďalšie zaujímavé témy?

"Moje básne majú svoj život, mnohé zanikajú, odídu celkom bezbolestne a má to tak byť. Tie, ktoré prežijú v mojich zošitoch, na zdrapoch papierov, na monitore počítača, sú potenciálnymi deťmi novej zbierky. Môj debut Karavána rýb vyšiel v roku 2001, Žena v cudzom brlohu až v roku 2012, ďalší odstup snáď nebude taký "na pohľad" priepastný. Básne si potrebujú nájsť najprv miesto v živote básnika, aby si potom zaslúžili byť v knihe. Ich vydanie neznásilňujem, spolieham sa, že to príde - ten bytostný impulz a vzplanutie. Moja tretia zbierka sa možno každý deň zo mňa prediera nenápadne na svet, píšem. Vnútro sa prepĺňa vždy tým, čo vo mne silno rezonuje, donúti ma vziať ceruzu a papier, a potom to prežije. Už sa nedozviem, či aj mňa...(smiech). Smrť je druhá strana života, medzitým plávame. Preto sa objavuje aj v mojej poézii. Zo Zubatej mám obavy a preto ju možno odháňam básňami. V poslednej dobe mám oveľa naliehavejšiu potrebu písať o veciach, ktoré sme si prestali všímať, lebo je to pohodlnejšie. Nechcem byť len nemým divákom, keď viem, že môžem meniť svet, hoci aj básňou."

Pripravila : Gréta Fábryová

Poetka Júlia Čurilová:

"Vzťah muža a ženy, to sú dva odlišné vesmírne svety "

Julka je živel. Pri rozhovore s ňou sa ocitáte akoby vo víre tanca. A keď si zvyknete na Julkine tempo a temperament, tak sa v tom víre zrazu cítite úžasne. Je to žena plná vášne, energie a humoru. Stretnutie s Julkou prežiari deň. Tak ako jej básne.




Už zapršalo mi

všetky jamky

o guličky.

Už!

Len bociany

sa stále

vracajú

na tie isté

komíny,

aby sa deťom

mohlo krásne

klamať.

Báseň zo zbierky Sedmolásky


Tu ma samu nenecháš

Keď si ma raz zavolajú

po kosení trávy

na dožinky v raji,

budem tvojim anjelom.

S vencom klasov vo vlasoch

sypať ti dole zaláskavené bozky,

dívať sa, ako ma polievaš,

meníš mi vodu,

dívaš sa rovno slnku do očí

a preto občas plačeš.

Nieže to, Bože, zariadiš naopak!

Veď nemusím

mať vždy

ja

posledné slovo.

xxx

Do tváre jej Boh

odkreslil strom z parku

a ešte ju aj ohol

pokrivil

a nechal samú

Napíšem mu

že ma sklamal.

Keď som mala desať

povedal mi

že mamy nestarnú

Teraz už nemá čo na robote

nudí sa

Tak odkresľuje

vlastné diela

na ruky a do tváre

všetkým

Adamom a Evám

Ani na mňa už nepozerá

ako na dieťa

Už neklame

Ja si to však

pamätám

Vrátim mu to

požalujem

jeho mame

Básne zo zbierky Kľúče od neba

Rozhovor:

  • Tvoje básne sú často plné zaujímavých postáv, ktoré vykresľuješ tak presne, že si ich vnímavý čitateľ môže dokonale predstaviť. Sú všetci tí ľudia, všetky postavy z tvojich básní ozajstné? Alebo žijú len v tvojich básňach?

Určite nie všetky sú skutočné, reálne. Od detstva mám bujnú fantáziu, takže niektoré sú kompletne vyfabulované, iné sú reálne, ale príbeh okolo nich alebo s nimi je vymyslený. V jednom alebo druhom prípade sa snažím štylizovať tak, aby vystihovali ich charakter. Väčšinou sú to však snové predstavy a postavy.

  • Obidve tvoje zbierky básní Sedmolásky i Kľúče od neba veľa prezrádzajú o komplikovanosti medziľudských vzťahov - medzi mužom a ženou alebo naprieč generáciami. Vnímaš takto aj vzťahy ľudí v tvojom okolí (v tvojom živote ) alebo to je do istej miery básnická štylizácia?

Vážne si myslím, že všetky medziľudské vzťahy sú viac-menej komplikované. Špecialitkou je vzťah muža a ženy, toto sú dva odlišné vesmírne svety, v ktorých však poväčšine platí šialená gravitácia. Hovorí sa, že žiaden dom nie je kostol, že láska nehádaná nie je milovaná... Každý z nás sa už v živote stretol s nepochopením, sklamaním, odmietnutím, podrazom, neúspechom... a je úplne jedno v akom vzťahu. Toto sú chvíle, s ktorými sa ja potom vyrovnávam v svojej poézii, sú to chvíle, v ktorých vôbec píšem poéziu. Ak beží všetko v normále, nemám o čom písať .

Myslím si, že väčšina básnikov píše práve v napätých situáciách, alebo ak ich niečo veľmi hnevá. Ak sme šťastní a spokojní, vtedy nie je o čom. Vtedy si i ja iba tak ležérne (a nie len na dovolenke) vychutnávam ten pocit, tú chvíľu, to ticho. Sú to stavy, v ktorých netreba veľa slov, pretože sú zbytočné. Slová poézie k nim radím.

  • Pre tvoju tvorbu je charakteristická istá pocitovosť a cítiť z nej silné emociálne prežívanie. Mala si niekedy obavy, že sa pred čitateľom príliš odhaľuješ, že sa priveľa o tebe môže dozvedieť? Ak áno, ako si ho prekonala?

Áno, moje prvé básne boli písané pre šuflík, mala som pocit, že je to sebavyzliekanie, tak som ich dômyselne ukrývala. Potom ma však niekto objavil a povedal: prečítaj ich niekomu, kto sa tomu rozumie. Tak som sa ocitla v Spišskom literárnom klube. Po istom čase mi chalani z Klubu poslali texty na významnú celoslovenskú súťaž Literárny Zvolen. Tú súťaž som vyhrala, takže to bola vlastne liečba šokom - prvá verejná prezentácia a hneď laureátka! Ale u mňa v živote beží všetko podobne. Neviem prečo, ale je to tak. A možno sú moje básne iba moje mimikry. Je málo ľudí, ktorí ma poznajú takú, aká skutočne som, väčšina má o mne iba nejakú predstavu. Ale tak to býva, často sme plní predsudkov. A ja, hoci mimovoľne, klamem aj telom. Hovorí sa totiž, že vyzerám odmerane a prísne. A potom niekde otvorím ústa, začnem rozprávať, komunikovať ... a odrazu všetci tancujemeJ.

Prezradím o tebe, že si aj vynikajúca recitátorka, viacnásobná víťazka Vansovej Lomničky. Ktorého básnika si rada recituješ alebo čítaš len tak sama pre seba?

Začínala som čítať VŠETKO! Potom mi prirástli k srdcu bítnici, asi ma oslovila určitá ich rebélia, lebo o mne (dokonca aj v recitácii) sa tiež hovorí, že som rebel. Postupom času ma zaujala poézia s príbehom, preto mám rada Paľa Suržina, Paľa Hudáka, Tomáša Repčiaka ..., nedá sa teraz menovať všetkých. Ale akosi som si všimla, že nemám doma veľa autoriek, že jednoducho málo čítam poéziu, ktorú píšu ženy. Tým nechcem naznačiť, že delenie poézie na mužskú a ženskú je správne, pretože poézia sa dá deliť len na dobrú a zlú, ale takto to u mňa vychádza. Ale späť k recitácii - recitovala som presne takú poéziu, akú mám rada, akú si čítam. Opakovane som siahla po poézii Vlada Puchalu, Tomáša Repčiaka, ale odvážila som sa aj na klasiku, akou bol Hviezdoslav. No aj ten mal príbeh. Bola to báseň Ráchel, z ktorej som vydolovala tri minipríbehy mužov - Šimona, Herodesa a Ježiša. Ten mužský svet sa s mojím ženským akosi priveľmi prelína J. Teraz som si uvedomila, že som len raz v živote recitovala poéziu ženy - poetky D. Hiveševej Šilanovej a jej Cigánske leto. Bola to montáž z básní tejto rovnomennej knihy. A práve za tento prednes sa mi dostalo najväčšieho ocenenia. Jedna nevidomá pani mi po prednese povedala, že to bol najkrajší zážitok v jej živote. Ale najčastejšie aj tak čítam veci a ľudí na chodníkoch, v parku, pri cestách ..., tam všade je najkrajšia poézia sveta!

Poetka Mirizmá Kirkov :

"Každý človek má svoje trináste komnaty "


Popradská poetka Mirizmá Kirkov vkladá do svojich básní veľa temperamentu a energie. V jej veršoch zacítite závan vášne, žiarlivosti, nehy, materinskej lásky a včeličoho iného. Ako je možné vtesnať toľko emócií do pár veršov? Aj na to sme sa tejto inšpiratívnej ženy opýtali.

Rozhovor

  • Tvoje meno Mirizmá Kirkov znie veľmi exoticky. Viem, že je to tvoj pseudonym, pod ktorým píšeš. Ako vznikol?

Týmto menom sa hlásim k svojim bulharským predkom.

  • Tvoje básne sú plné emócií a skrytých vášní. Si aj vo svojom živote taká emotívna alebo nadbytočné city ukrývaš vo svojich básňach?

Som veľmi temperamentná a priama v emóciách. Každý človek má však svoje trináste komnaty a ja niektoré odkrývam práve vo svojich v básňach.

  • Čo alebo kto ťa v tvojej tvorbe najviac ovplyvnilo/ovplyvnil?

Ovplyvnil ma pocit pozorovať a písať o tom. Ľudia v mojom okolí i tí, ktorých verše som hltala. Pavol Hudák, Milčákovci, Daniel Hevier, Mila Haugová, Dimčo Debeľanov, Wislawa Szymborska....a mnoho ďalších.

  • Pre tvoju tvorbu je charakteristická istá skratkovitosť. Akoby sa v tvojich básňach ukrýval malý príbeh, v ktorom odhaľuješ svoj svet respektíve svoje videnie sveta. Prezraď, ako je možné vtesnať do pár riadkov básne celý príbeh?

Pre mňa je tento postup prirodzený. Tak vidím celé bytie - minimalizované vo svojej veľkosti.

  • Častou témou tvojich básní je žena v jej rôznych podobách a rolách. Ako vnímaš svoju rolu ženy?

Je úžasné byť ženou. Ako som čítala na jednom reklamnom slogane: ženy zdokonaľujú svet.

  • Sú chvíle alebo životné situácie, ktoré ťa inšpirujú tak, že cítiš bytostnú potrebu dať svoje pocity na papier?

Láska a ľudská hlúposť alebo ľahostajnoť - tie ma inšpirujú stále. Takže mám stále bytostnú potrebu písať.

  • Vydala si zbierku básní Mirizmá, viem, že stále píšeš, preto je namieste otázka, či sa chystáš vydať ďalšiu zbierku?

Pripravené mám básne do druhej zbierky Žena bez hlavy. Básne z prvej zbierky a aj z tejto pripravovanej budem nahrávať na CD. Takže dostanú aj hlasovú podobu, na to sa veľmi teším.

Básne z debutovej zbierky Mirizmy Kirkov :

Sneží

Nič zvláštne na zimu

až na mamine ruky

v kuchyni

Povzbudené teplom

odhadzujú slová

z osemdesiateho tretieho

Sneží

Deti ukladajú na dvore

smiech do troch gúľ

až sa mi chce

strčiť nos

do ich šialenstiev

Mama stále prevára vodu

ako pred pôrodom

Sneží

Konečne rozvoniava

až za okno

odpustenie

Bez názvu

Dýcham v každej veci

rozhádzanej u nás v byte

Zatúlané slová sa tak kopia

Na gauči a posteli

Po detskom smiechu

zrazu je tak čisto

Rozhovor a ukážky pripravila Gréta Fábryová

 Marika Smoroňová :

"My ľudia sme navzájom krásne prepojení"

Marika je bezprostredná veselá kopa. Dievča s kreatívnou nespútanou dušou obdarené nevšedným videním sveta a zmyslom pre humor. Marikine básne sú originálne, odvážne a nesmierne zaujímavé.Pri ich čítaní máte miestami chuť sa smiať, niektoré vás dojmú, iné pohoršia.

Marikine básne vás jednoducho dostanú. 


Návraty

Prvých 35 dní vnútromaternicového života

sme boli všetci ženami

Všetky ostatné dni

sa chlapi snažia prinavrátiť

domov


Tak sa mi páčiš,

až ma to serie, štve a trápi!

Za všetko môžu chlapi.

Hovno!

Pekne sa so mnou tráp,

nech sa ti páčim!

Buď chlap.

Tak sa ti páčim,

že som z toho unavený.

Za všetko môžu iba ženy!

Hovno!

Pekne buď so mnou unavená,

nech sa mi páčiš!

Buď moja žena.


Egoizmus súlože

Sme jedno telo.

Moje.

Básne zo zbierky Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba

Pár otázok pre Mariku:

  • Tvoje básne sú až drsne úprimné. Si taká aj v bežnom živote alebo sa v ňom viac krotíš?

Myslím, že to je už od detstva celkom zjavné. Mamka by o tom vedela hovoriť viac. (smiech) Najabsurdnejší prejav, čo mám sprostredkovane, bola moja naliehavá úvaha v štyroch rokoch: "Vieš ako musí bolieť, keď niekomu odseknú hlavu?" Nuž, mamka aj teraz, po toľkých rokoch občas tŕpne, čo mi to zase uletí z úst a musím priznať, že to má so mnou ako matka niekedy ťažké. Mne to ale v tej chvíli príde ako to najlepšie, čo môžem, ten najprirodzenejší prejav. Teda takto to vnímam ja. Ale áno, občas mám problém, lebo na úprimnosť nie sú ľudia zvyknutí. (Najmä tí, čo si myslia, že majú moc a gigantický rešpekt práve preto, že si myslia, že majú moc. Je to ale trochu inak. A to aj na inú odpoveď...). Myslím si však, že na druhej strane viem podávať pravdu (či skôr to, čo si myslím, že je pravda) v súkromí aj s väčšou citlivosťou a ohľadom. Niekedy však, priznávam, je lepšie ak veci vyznejú práve bez balastu, pretože vtedy ľuďom najviac docvakne. Vtedy docvakne práve aj mne. Ale musí v tom byť dobrý úmysel! Inak to nefunguje. Nakoniec tak, či tak klameme len seba samého, ak chodíme okolo horúcej kaše. Ale nehovorím pravdu za každých okolností, pretože niekedy je ticho oveľa pravdovravnejšie.

  • Tvoja zbierka básni Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba vyšla vďaka výhre v súťaži Matice slovenskej . Ako si sa cítila, keď si sa dozvedela, že ti Matica slovenská vydá knižku?

Spokojne, úľavne, radostne. V prvom rade som si to nemusela zaplatiť sama a to veľmi poteší. A mám básne pekne pokope, keď idem robiť čítačku. V poslednej dobe sa však Matica dosť nacionalisticky radikalizuje, čo ma už vôbec neteší. Tak budem rada, keď aspoň tento môj drobný nenápadný počin prispeje k opaku.

  • Okrem básní v zbierke, sú v nej aj veľmi sugestívne ilustrácie, ktorých autorkou si ty sama. Ako to u teba funguje - lepšie sa ti vyjadruje písaným slovom alebo prostredníctvom výtvarného umenia? Stáva sa ti, že k jednej téme sa vyjadríš oboma spôsobmi?

To, čo nemôžem povedať slovami, sa dá niekedy trefnejšie zobraziť práve v obraze. Darmo by som sa snažila nájsť to najvhodnejšie vyjadrenie. A funguje to tak aj opačne. U mňa je to skôr o chuti. Pretože nie stále mám chuť písať a hrabať sa v slovách, niekedy sa to podstatné vyplaví ľahšie na povrch práve keď veľmi nepremýšľam, sadnem si a pozorujem, čo kreslí ruka. Stáva sa ale napríklad aj to, že nestačí ani jedno, ani druhé a to už potom skúšam performance, divadlo alebo film. V poslednej dobe sú to aj melódie k niektorým básnickým textom.

  • Mala si niekedy obavy, že sa svojimi básňami pred čitateľom príliš odhaľuješ, že sa priveľa o tebe môže dozvedieť?

Čo je priveľa? Mne to príde prirodzené a pomerne jednoduché ako krajec chleba s maslom. Málo sa hanbím, to bude asi z určitého hľadiska nejaký problém. Ale mne je to aj trochu jedno, čí je to problém (smiech). Veď ktovie, nevieme si to možno teraz vôbec predstaviť, ale raz budeme všetci o sebe vedieť sebe úplne všetko. Sme krásne prepojení, v dokonalej jednote, len pre rôzne hmly a večné chcenie vlastniť, sme slepí to každodenne vidieť. A obavy mám pred jediným človekom. Neviem si predstaviť, aká apokalypsa by nastala, keby moje verše čítala moja babka.

  • Veci nazývaš pravými menami, na nič sa nehráš, v tvojej tvorbe je cítiť silnú túžbu po slobode a nezávislosti. Kde vidíš samu seba o pár rokov? Kam by mala viesť tvoja cesta?
  • Som momentálne tu, v tejto miestnosti a netuším, čo bude o pár rokov. V pravidelných intenciách však cítim vďaku za život a preto hľadám formy tejto vďaky. Tak budem tvoriť. Je to pre mňa najlepšia cesta. Tuším, že keď nebudem tvoriť, nebudem šťastná. A tak sa vidím. Šťastná dnes a možno o pár rokov. Ktovie. A keď zajtra zomriem, to bude teda riadna sranda, pretože som podľa tejto odpovede mala byť šťastná ešte pár rokov."  


    Pripravila : Gréta Fábryová