Recenzie

Vojnová smršť v SND - divadlo, pri ktorom sa tají dych

Keď som sa dozvedela, že v SND hrajú divadelnú adaptáciou Tolstoja - románu Vojna a mier, bola som prekvapená. 1226 strán dostať na javisko? Nemožné. Bojové vojnové scény v divadle? To sa predsa nedá urobiť. A potom som to videla. A ustrnula som. Omámená, šokovaná, nadšená. To, čo sa dá momentálne vidieť v predstavení Vojna a mier je viac ako len divadlo. Je to umelecké dielo, lahôdka, créme de la créme. Podarilo sa niečo výnimočné. Od scény cez herecké stvárnenie až po kostýmy a hudbu.  

Zvalcuje vás to, dojme a najmä - prinúti premýšľať.

Použité sú tu viaceré zaujímavé postupy, premietanie na plátno, akoby filmové strihy, prelínanie deja na bojisku so scénami zo súkromia hlavných hrdinov. Predstavenie má ohromnú dynamiku, akčnosť a silu. Atmosféru bojiska vytvárajú herci pochodujúci ako vojaci, krik, streľba, krv a zároveň detailné premietanie ich pohybov na rozmerné plátno. Scény amputácie nohy alebo chytania dvoch zakrvavených rúk dvoch zranených vojakov sú tak silné a autentické, že sa človek naozaj ocitá na bojisku plnom stonov, výkrikov, krvi a dymu.

Silu predstaveniu dodávajú skvelé herecké výkony- výborný Ján Koleník plný vnútorných rozporov, akoby stále v konflikte sám so sebou, ale aj s okolím, najmä s vlastným otcom v podaní presvedčivého a presného Richarda Stankeho. Autentická Monika Potokárová ako Nataša Rostovová, ktorá prejde v predstavení prerodom od naivného dievčatka cez zamilovanú nežnú dievčinu až po vyzretú mladú ženu.

A najmä Milan Ondrík, skvelý herecký výkon, pri ktorom sa nedá inak len stáť, tlieskať a kričať bravó z plného hrdla. Jeho Bezuchov je absolútne presvedčivý, vo svojej slabosti a neistote, kedy dokáže vyslovovať otázky a rozmýšľať o odpovediach a ktorý sa nehanbí priznať, že sa mýlil.

Keby som mala povedať, čo bolo najsilnejšie, poviem - uveriteľnosť. Ja som im všetkým uverila. Ingrid Timkovej som uverila jej chladnú vypočítavú grófku, Dominike Kavaschovej obetavú hlboko veriacu ženu,

Ondrejovi Kovaľovi zákerného a zhýralého Dolochova, Natálii Germáni milujúcu ženu, ktorá nechce prísť o muža na fronte- jej kvílivé nariekanie mi ešte po predstavení znelo v ušiach, bol to naozaj nárek ženy, ktorá sa zúfalo bojí, že príde o to najdrahšie, čo v živote má.

Všetci herci hrali svoje party presne. Nezaznel tam jediný rušivý tón a ja som odchádzala domov s pocitom, že by som toto predstavenie chcela vidieť znovu. Aby som zachytila všetky odtienky komentárov rozprávača

Roberta Rotha, aby som ešte raz videla tie skvelé scény bojov, tie úžasné herecké výkony.

Bravúrne predstavenie, zvládnuté po všetkých stránkach na výbornú.

Ďakujem.

Gréta Fábryová

 


Fenomén Ferrante

Elena Ferrante vie písať neobyčajne pôsobivým spôsobom. Je ťažké pochopiť, prečo si obľúbite jej postavy, aj keď vám môžu miestami ísť na nervy. Môžete ich nenávidieť pre ich rozhodnutia, pre ich pochybnosti, poklesky a chyby, ale stále sa k nim vrátite, pretože budete chcieť vedieť, ako to dopadne, ako to nakoniec skončí.
V Neapolskej ságe sa Ferrante podarilo nielen presvedčivo opísať charaktery hlavných hrdiniek, ale i vykresliť atmosféru obdobia s jeho problémami a krízami.

K jej románu Temná dcéra som preto pristupovala ako k niečomu, čo ma opäť pohltí a úplne zvalcuje - a bola som sklamaná. V Temnej dcére tu bola opäť zaujímavá premýšľavá hlavná hrdinka, ambiciózna a inteligentná, ale zatiaľ čo v neapolskej ságe boli charaktery vášnivé, zúrivé, plné vnútorných rozporov, vzájomnej lásky a nenávisti, v Temnej dcére akoby hrdinovia nemali dosť farieb, akoby boli príliš jednoduchí a plochí, navyše hlavný motív bol opakujúcim sa motívom z neapolskej ságy, keď Elena Grecová rieši vnútornú dilemu, či dá prednosť potrebám svojej rodiny alebo svojim vlastným. Temná dcéra preto na mňa pôsobila ako slabší odvar neapolskej ságy a tento pocit som mala aj pri čítaní Zraňujúcej lásky, kedy sa tu opäť recykloval zložitý a prepletený vzťah matky a dcéry. V neapolskej ságe je vzťah Eleny a jej matky plný neporozumenia, obviňovania, urážok a emócií, v Zraňujúcej láske sa dozvedáme o vzťahu hlavnej hrdinky k matke až po matkinej smrti. Tento vzťah je vykreslený sterilnejšie, je takisto zložitý a nejednoznačný ako v Neapolskej ságe, ale zatiaľ čo v ságe ma fascinovalo pozorovať dcéru, ktorá sa bojí podobnosti so svojou matkou, alebo matku, ktorá zúri, nadáva svojej dcére, keď sa chce rozviesť a pritom ju nadovšetko miluje. V Zraňujúcej láske ma pasáže o matkinom utajenom milencovi a o jej spodnom prádle naopak začali nudiť a preskakovala som ich.

Takže mne vychádzajú ako najsilnejšie diela tejto autorky štyri romány na pokračovanie patriace do Neapolskej ságy. Dve dievčatá, neskôr dve ženy. Sú si v niečom podobné a zároveň sú úplne rozdielne. Najlepšie priateľky z chudobnej neapolskej štvrte, ktoré vyrastajú v podobných rodinách, v podobných podmienkach a s rovnakými kamarátmi a nakoniec končia úplne inak. V iných svetoch, v iných dimenziách.

"Pritom, ako sme pracovali so štetcami a lakmi, sa mi Lina priznala, že začala vidieť v tej formulke nového priezviska niečo iné, akoby Cerullová Carracciová bolo akýmsi Cerullová ide do Carracciho, spadne doňho, je ním pohltená, rozpustí sa v ňom. A od náhleho pridelenia úlohy starejšieho Silviovi Solarovi, od chvíle, keď do sály vstúpil Marcello Solara a na nohách mal topánky, o ktorých Stefano tvrdil, že si ich cení viac než svätú relikviu, od jej svadobnej cesty a bitiek od novomanžela až do chvíle, keď sa zahniezdila v prázdne, ktoré cítila vnútri, ju čoraz viac premáhal neznesiteľný pocit, nástojčivá sila, ktorá ju drvila. Všetko sa stupňovalo, až nakoniec úplne prevládlo. Raffaella Cerullová stratila tvar a rozpustila sa v Stefanových obrysoch."

A čo vy? Ktorú jej knihu máte najradšej? Napíšte mi.

Recenzia knihy Ruské denníky, autorka Aľa Rachmanovová

Mnohí ľudia radi čítajú príbehy odohrávajúce sa počas vojny, revolúcie alebo z prostredia väzenia. Aj ja sa k nim radím - zaujímam sa o osudy ľudí, ktorí sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Príbehy sú to srdcervúce a desivé, dozvedáme sa o hrozných pomeroch v koncentračných táboroch, či počas vojen. No predsa som až taký šok z čítania Rachmanovovej Ruských denníkov nečakala.Aľa opisuje udalosti a nestíha ich hodnotiť a to je na jej denníkoch zdrvujúce - autorkina vecnosť a akoby miestami až reportérska stručnosť.

Obraz cárskeho Ruska, ktoré je zmietané prvou svetovou vojnou a neskôr revolúciou, je v opisoch mladej sedemnásťročnej dievčiny patriacej k ruskej inteligencii, veľmi živý, desivý a miestami až dych vyrážajúci. Počas revolúcie sa davy chopia moci a všetko je dovolené, ponúkajú sa tu paralely s Veľkou francúzskou revolúciou, kedy občania v uliciach vykonali popravy kráľa a kráľovnej a k moci sa dostal Napoleon bažiaci po moci a vojenskej sláve.

Ale predsa len je Rusko v čomsi iné, hrôzostrašnejšie a preto nebezpečnejšie. Ľudia sú krvilačnejší, dlhoročná bieda z nich urobila zvieratá, ktoré, dostanúc sa k možnosti rabovať a ubližovať, nemajú mieru, nemajú srdce ani zľutovanie. "Je revolúcia, teraz sa môže všetko" - stáva sa heslom vojakov, milicionárom i mužikov a tak zabíjajú, popravujú, rabujú bez ladu a skladu nehľadiac na akékoľvek morálne, etické alebo náboženské zásady a pravidlá, ktoré platili pred revolúciou.

12.12.1917:

"Duchovného s manželkou zviazali a posadili na lavicu. Potom priviedli ich deti, osemročného chlapčeka a trojročné dievčatko a pred očami ich rodičov ich ubili pažbami pušiek."Nuž,modli sa, ty popská sviňa!" kričal Gorbunov, ktorý bol opäť spitý. "Prečo sa nemodlíš, aby ťa Boh zachránil?" Matka srdcervúco vrieskala, potom omdlela. Napokon ich rozviazali a zaviedli k jazeru. Vojaci ich chytili za nohy, strčili im hlavy do diery v ľade, opäť ich vytiahli a hrali sa takto dovtedy, kým nejavili známky života. A ľudia sa len prizerali a mlčali a mlčali...."

1.2.1918:

"Všetci sa boja čo i len rozprávať. Vo veľkom sa udáva a ľudí strieľajú aj pre nevhodné poznámky."

27.8.2018

Zastrelili prednostu riaditeľstva železníc a notára. Otec povedal: "Bolo by lepšie, keby ma tiež zastrelili. Hanba mi žiť, keď zastrelili všetkých slušných ľudí."

Neprejde deň, aby sme nepočuli o niekom, koho zastrelili."

Ruské denníky vychádzajú ako súborné vydanie troch kníh, v ktorých Aľa Rachmanovová zaznamenala nielen prerod ruskej spoločnosti v rokoch boľševickej revolúcie, občianskej vojny a konsolidácie mladého komunistického štátu, ale aj prerod seba samej. Z mladého dievčaťa plného ideálov sa postupne stala žena, ktorá sa musí obávať o svoj život aj životy svojich blízkych. Denníky z rokov 1916 až 1927 zachytávajú roky strávené v Rusku, záverečná časť opisuje ťažké začiatky v rakúskej emigrácii.

V Rachmanovovej denníkoch sa miešajú revolučné roky s jej dospievaním, krvavý boj o moc s prvými láskami a s novými pravidlami spoločnosti, ktorá všetky staré konvencie prestala uznávať.

Vidíme krutosť ukrývajúcu sa za príjemnými tvárami, vidíme ako sa bežní obyčajní ľudia menia na šelmy. Napríklad Máša, dlhoročná slúžka v dome doktora Rachmanovova, zostane bývať v ich dome, niekoľko izieb prenajíma, jednu obýva sama. Rodina doktora Rachmanovova sa vráti zo Sibíri a býva v jednej časti vlakového vagóna. Máša ich príde do vagóna pozrieť, vidí, že Alina matka je chorá, napriek tomu sa im nijako nesnaží pomôcť, keď ju Aľa prehltnúc hrdosť navštívi v dome, ktorý im ešte donedávna patril, Máša jej odovzdá len pár zošitov a denníkov, hoci vie, že potrebujú teplé deky, kuchynský riad, čokoľvek...

Všade je prítomná nenávisť, zloba a hnev.

Najdesivejším momentom bol pri čítaní tejto knihy asi ten, keď som pochopila aký zákerný a plazivý je v skutočnosti teror. Ľudia sa najprv tešili, že je revolúcia, že už nebude vládnuť cár, že bude lepšie. Potom sa sem-tam stalo niečo, čo vybočovalo z normy, niekoho neprávom zbili, niekoho okradli, niekoho zatkli a ľudia z okolia nereagovali. Veď sa to predsa nedialo im. A o rok už sami umierali od hladu, duchovných a šľachtu vraždili bez akéhokoľvek dôvodu, všetci sa navzájom udávali, len aby sa dostali k majetku/ žene alebo postaveniu, po ktorom prahli. Ako ľahko sa to všetko zvrhlo, ako hladko a bezbolestne sa dostali k slovu u dovtedy slušných a dobrých občanov ich najtemnejšie a najnižšie pudy, ich najhoršie stránky.

8.9.2018

"Dnes som stretla na ulici dcéru jedného známeho. Vyzerala ako smrtka. Zatkli jej otca aj troch bratov, zbili ich a potom ich vo fabrike, v ktorej pracovali, vhodili do roztaveného železa. Nemyslím, že sa vyskytlo v dejinách niečo údesnejšie ako červený teror. Najhoršie je, že sa boľševici nehanbia za vrahov, ktorí zabili tisícky nevinných, ba čo viac, sú na nich hrdí!"

V protiklade s týmito zvrátenosťami vidíme hlavnú hrdinku, jej rodičov a manžela ako statočne a hrdo nesú svoj údel, ako bojujú zo všetkých síl, ako hladujú, nemajú vodu ani oblečenie, žijú v brlohu, ale nestrácajú svoje duše, stále sa správajú slušne a kultivovane.

Aľa aj počas revolúcie študuje, jej rodičia pomáhajú komu môžu a nečakajú, či im niekto ich dobrý skutok niekedy vráti.

Veľmi silná kniha, ktorej najsilnejším atribútom je autentickosť autorkinej výpovede.

Vrelo odporúčam na prečítanie všetkým : starým i mladým, bez ohľadu na vzdelanie,

farbu pleti či náboženské vierovyznanie.

Je to obrovský zážitok!                                                                                                                                      

Gréta Fábryová



Recenzia knihy Lukáša Luka: Príbehy Považského Sokolca : Slovenský Woody Allen?

Svet sa zmenšuje, čas plynie rýchlejšie. Ani na ospalom vidieku neuniknete chápadlám globalizácie a genius loci mizne v nenávratne.

Ak radi čítate knihy s humorným podtónom plné vtipu, irónie a originálnych poínt, Lukáš Luk a jeho štýl písania vás nadchne. Vo svojej knihe opisuje príbehy obyčajných ľudí - obvvateľov neexistujúcej dediny a prostredníctvom irónie a zveličovania dokáže vystavať zaujímavý dej jednotlivých mikropríbehov. Jeho postavičky z dedinského prostredia majú veľa chýb, poukazuje na ich slabosti, ale jeho pohľad je láskavý a chápajúci. Spoznáme Agnesu Riedlovú, matku troch dcér, ktorá okrem ustavičného upratovania rozdeleného podľa neúprosnej chronológie, má jediný životný cieľ : šťastie svojich dcér, pre ktoré je ochotná aj veľa urobiť. A tak neváha najmladšej dcére vyhliadnuť a zaplatiť milenca, len aby ju dostala od kníh, štúdia, cestovania a podobných výmyslov, ktoré podľa nej mladému dievčaťu nepristanú. Mladé dievča sa má dobre vydať a rodiť deti, to je Agnese jasné a pre tento cieľ je ochotná obetovať čokoľvek.

Ďalšou zaujímavou postavou je Stano Lipár, ktorý sa rozhodne venovať novej životnej filozofii zameranej na dosiahnutí spokojnosti a celý svoj doterajší život hodí za hlavu, aby sa mohol naplno ponoriť do štúdia tohto učenia.

"Stano Lipár pravdepodobne zošalel. Dal výpoveď v mraziarňach, kde dlhé roky zahrieval výhodné miesto vedúceho skladu polievkových zmesí a vykročil v ústrety neistej budúcnosti samoživiteľa. Zásadné životné rozhodnutie úzko súviselo s jeho vnútorným prerodom, ktorý ho zasiahol znenazdajky, bez predchádzajúceho varovania a plnou silou.

Na dosiahnutie spokojnosti podľa nového učenia potrebujete vo svojej blízkosti mať strom, tučnú ženu, vyvýšené miesto, rožný dobytok, ohnisko, strunový nástroj a podľa možnosti musíte byť nahý."

V knihe sa zoznámime aj so zvedavou klebetnicou Betou Máčalovou, ako vo svojom úctyhodnom veku (do osemdesiatky jej chýba len jeden rok), podrobne mapuje život v dedine a jej ostrému zraku neujde nikto a nič, takže sú viacerí obyvatelia Považského Sokolca presvedčení, že po jej smrti nastane v dedine zrejme "koniec sveta".

Autor v knihe pomocou miestami až satirického zobrazenia poukazuje na ľudskú závisť, ohováranie, dedinské klebety a zveličovanie:

"Straty na životoch a škody na majetku boli podľa dôveryhodných sokolských zdrojov v prvý deň po udalosti hrôzostrašné. (...) V krátkom čase sa množstvo nebožtíkov postupne znižovalo a utrpené škody klesali, až sa situácia ustálila niekde blízko skutočnosti."

Vďaka pestrej škále postáv a ich charakterových zvláštností sa Lukášovi Lukovi darí ukázať obraz života meniaci sa pod vplyvom globalizácie, snahy obyvateľov prispôsobiť sa "novej dobe" a zároveň veľmi vydarene a vtipne odhaľuje, že vonkajšia zmena alebo jej predstieranie nedokáže prekryť neochotu ľudí zmeniť svoje zaužívané názory a postoje. A hoci autor dej svojej knihy umiestnil na vidiek, malomeštiacke názory, na ktoré poukázal spolu so skostnatenosťou myslenia, sú rovnaké všade - na dedine i vo veľkomeste, na Slovensku i hocikde inde na svete.

Kniha Lukáša Luka je pretkaná absurdným humorom, ale aj presnou a dobre mierenou kritikou ľudskej obmedzenosti a predsudkov. Miestami sa človek musí smiať, miestami vás šokuje autorova invenčnosť a prvky magického realizmu, ktoré sa v príbehoch neraz objavia a dej "woodyallenovsky" vypointujú úplne iným smerom, než aký by ste očakávali.

A práve prekvapivé a nečakané pointy patria k najsilnejším miestam knihy a robia z Príbehov Považského Sokolca priam magický zážitok.

  • Meno autora: Lukáš Luk
  • Vydavateľstvo: Petrus
  • Počet strán:206
  • Dátum vydania: 2010
  • ISBN:978-80-89233-41-0

Recenzia knihy Lukáša Luka: Záhada Považského Bula

Dostala sa mi do rúk ďalšia, v poradí druhá kniha Lukáša Luka - opäť s humorným podtónom plná vtipu a irónie. Lukáš Luk a jeho štýl písania ma nadchol už pri čítaní jeho prvej knižky : Príbehy Považského Sokolca. Vo svojej druhej knihe znova opisuje príbehy obyčajných ľudí - obvvateľov tejto neexistujúcej dediny, takže by sa Záhada Považského bula dala považovať za jej voľné pokračovania. Opäť stretneme Agnesu Riedlovú, ktorá sa pokúša čarami a s pomocou zázračného Bula vybieliť dcérinho ženícha z Afriky.

"Agnese Riedlovej sa prihodilo to najhoršie, čo sa len môže milujúcej matke v Považskom Sokolci stať: Všetci v dedine už vedia, že jej najmladšia dcéra Betka "dala černochovi. Samotná Agnesa je z toho psychicky na dne. Prečo sa práve jej dcéra takto zopsula? Je možné, že Betka sa pomiatla z toľkého čítania - svoje detstvo a ranú mladosť totiž strávila s nosom zaboreným v hrubých knihách. Ktovie čo tam všetko vyčítala. Úbohú Agnesu pri plnení materských povinností ani vo sne nenapadlo, že čítanie môže takto zhubne vplývať na jej dieťa. Všetci na Považí vedia, že keď sa v rodine vyskytne nejaký neduh, na ktorý moderné medikamenty nestačia, treba ísť k "babe". Práve tento chýr priviedol nešťastnú Agnesu Riedlovú z Považského Sokolca až na priedomie chalupy známej vedomkyne."

Ďalej vidíme Betu Máčalovú ako sa prebudí živá počas vlastného pohrebu, kedy ju už ukladajú s rakvou do zeme. Tento zážitok ju nesmierne poznačí a oslobodí, takže Beta Máčalová sa stane moderne mysliacou a veľmi progresívnom ženou.

" V Považskom Sokolci by sa nepokoj a nervozita dali krájať nožom. V prvé dni po divnom oživnutí Bety Máčalovej vládol v obci strach. Veď si len predstavte - stará nešťastnica vyhlásila, že prežitá trauma v nej naštartovala silnú túžbu objavovať krásy života. Chce cestovať, študovať jazyky, stretávať sa s ľuďmi a spoznávať iné kultúry. Okrem iného plánuje absolvovať prelet ponad južným Francúzskom, čo obyvateľov Považského Sokolca nenechalo na pochybách, že Beta načisto prišla o rozum."

Znovu stretneme aj postavu Stana Lipára, ktorý sa rozhodol venovať novej životnej filozofii zameranej na dosiahnutí spokojnosti a ktorého žena sa rozhodla chudnúť, čím mu privodila skoro infarkt.

"Zdá sa, že Magdaléna to s chudnutím myslí naozaj vážne. Každé ráno sa terigá navlečená v lesklom úbore po hradskej a beží, ale čoskoro nestačí s dychom . Keď ju obehne Štefan Zelenka na svojich ľahkých nohách, upadne bežkyňa do ťažkej depresie. Raz sa tiež vrátila celá užialená a povedala Stanovi, že sa načisto zmárni, ak sa jej nepodarí schudnúť. Potom sa odvliekla do garáže, kde mala rozložené cvičebné náradie na formovanie postavy. Krátko po tom, ako Magdaléna za sebou zatvorila dvere, ozval sa z garáže výstrel. Stano odhodil noviny a upaľoval do garáže. Našiel ju ležať doluznak na roztrhaných franforcoch veľkej gumenej lopty. "Chcela som si iba zacvičiť na fit lopte,"zavzlykala jeho žena."

Záhada Považského bula je plná bizarných postavičiek a neuveriteľných miestami až surreálnych epizód. 

V čitateľovi vyvoláva nie neopodstatnený pocit, že je zrkadlom nás samých, v ktorom, ak sa dobre pozrieme, uvidíme svoje dobré aj zlé stránky, všetky svoje chyby a možno  aj obmedzenosť, ktorú by sme najradšej ani nevideli.

  • Meno autora: Lukáš Luk
  • Vydavateľstvo: Petrus
  • Počet strán:200
  • Dátum vydania: 2013
  • ISBN:978-80-89233-61-8